Založ si blog

Návrat

Kráčal pomaly hore lesnou cestou. Na pleci mal prevesenú koženú kapsu a v nej niekoľko takých drobností, aké si človek zvykne brávať na dlhé cesty. Zastavil a utrel si pot z čela do rukáva kedysi bielej ľanovej košele. Rozhliadol sa a keď sa uistil, že kráča správnym smerom, zarazil si tmavohnedý klobúk do čela tak, aby mu chránil oči pred slnkom, ktoré sa predieralo cez listy stále ubúdajúcich bukov a liesok. Bola to cesta jemu dobre známa; cesta, vedúca naspäť do kraja, kde kedysi dávno, hádam ešte keď sa voda sypala a piesok lial, zanechal svoje bezstarostné detské chvíle a s nimi aj veľký kusisko svojho vtedy ešte čistého srdca.

Písali mu už dávno do toho veľkého mesta, že by sa vrátil, že doma ho čakajú a kolo domu treba pomôcť. No zlákali ho diaľky a rušný život tmavých uličiek s kadejakými paničkami rôznych mravov. Zlákali ho a on sa ich akosi nechcel vzdať. Vedel, že nepatrí medzi tehlové steny krivých ulíc veľkomesta práve tak, ako ani orol nepatrí do klietky. Asi práve preto sa dnes vrátil. Chcel znova vzlietnuť a chcel späť to, čo bol kedysi zanechal medzi horami v dolinách žiariacich farbami rozkvitnutých repíkov, iskerníkov, rumančekov, šalvií, materiných dúšok, či nezábudiek. Nezábudky. Možno to boli práve nezábudky, ktoré mu tak neúnavne pripomínali kam patrí. To ich vôňa pravdepodobne prebíjala vôňu parfumu každej z tých žien, čo mu prešli náručím. Ich tváre si nepamätá; neboli dôležité. Ale tá vôňa… Tú nemožno zabudnúť. Zohol sa, aby odtrhol ten kvietok z kraja lúky a opäť po rokoch privoňal jeho sladkej vôni.

Slnko sa medzičasom začalo pomaly skláňať k západu. Zlatistým svetlom osvetľovalo oblaky a tie sa v opojení z bohatstva začali škvrniť krvou, až mamonu nakoniec úplne podľahli. Spasiť ich mohla už jedine tma. A tá sa približovala, aby očistila to zlatom pobláznené krvavé nebo nad horizontom preplneným zrelými klasmi, horlivo sa nakláňajúcimi za slnkom. Aj ony podľahli moci slnka a chceli si tiež uchmatnúť kúsok zlata pre seba. Vietor sa už na toto bláznenie nemohol pozerať a vydal sa rozohnať chamtivé oblaky. Preletel ponad polia s klasmi, ktoré sa samým strachom z jeho moci rozkolísali a pomedzi koruny stromov, vyprevádzaný šumením lístia, sa vydal na svoju krížovú výpravu hore do nebies, aby tam rozprášil nenásytných pohanov.

Stál na pahorku konča lesa. Ľahký vánok ovial mu zamyslenú tvár a on zavrel oči, aby si viac vychutnal tú sviežosť letného večera. V uzrel diaľke dedinu ponorenú v údolí, schovanú medzi kopcami scela tak, ako dieťa v matkinom náručí. Spomenul si, ako sa tu na kopci hrávali na vojakov a ako si tu Jano zlomil nohu, keď sa pod ním podlomil konár a on spadol zo stromu. S Ondrom ho vtedy niesli dole do dediny, lebo ostatní zutekali v strachu pred koženými remeňmi svojich otcov. Usmial sa a vykročil smerom k dedine.

Povyše hradskej bol starý cmiter. Týčil sa nad údolím s dedinou. Bol z neho krásny výhľad na okolité kopce a zapadajúce slnko mu odovzdávalo svoje posledné lúče, aby aspoň tak pohladilo kvety vädnúce vo vázach so špinavou vodou. Vykročil ta a v duchu začal čítať mená na náhrobných kameňoch, až sa pri jednom zastavil. Po chrbte mu prebehli zimomriavky a aj tá spotená košeľa ho odrazu začala akosi mraziť. Tak predsa neklamali, keď mu tej obzvlášť mrazivej lanskej zimy písali! Tu leží, pod zelenou lieskou, hlboko pod zemou. Tu leží babička, ktorá ho tak opatrovali, kým on im svojou detskou nerozvážnosťou a roztopašou robil na ich milej tvári stále nové a nové vrásky. Vždy, keď vyviedol ďalšiu lotrovinu zvykli zalamovať rukami a lamentovať čo len z neho vyrastie a jeho potom ani nemrzelo, že spravil zle, ba dokonca ani to, že dostal trstenicou. Mrzelo ho to sklamanie, čo vtedy vídal v ich vráskavej tvári. Iste sa tam jedno zjavilo aj vtedy, keď ho nevládne čakali na posteli a on sa neprišiel ani len rozlúčiť. Ležal v špinavej izbe s plesnivými stenami na všivavom matraci vedľa akejsi ženskej, ktorá sa mu z ničoho nič zhnusila a chcel zvracať. A oni ho zatiaľ čakali, aby ho posledný raz bozkali a nakresli mu palcom krížik na čelo. Taká boli. Posledné by mu dali. Kľačal pri tom hrobe a plakal, až kým ho tam pod rúškom tmavej noci nepremohla únava. Ráno pobozkal kríž s jej menom, stiahol si klobúk do očí a vykročil do dediny.

Cestu, ktorou kráčal, poznal ako vlastnú dlaň. Poznal každý vytŕčajúci kameň i každý výmoľ. Tu, hľa, kedysi bývala veľká skala. Raz sa o ňu potkol a rozbil si koleno. Čo sa len vtedy naplakal a ešte aj po hlave dostal, že sa má lepšie pod nohy dívať. No dnes tam už tá skala nebola. Azda ju v hneve z cesty odkotúľalo iné decko, čo si na nej tiež ublížilo. Ale aj výmole sa akosi pomenili. Akoby to zrazu bola úplne iná cesta vedúca do neznáma, do neznámej dediny. Poznával síce domy, no ľudia boli iní. Tu bývaval kedysi Adam, tu Braňo, Ondro, tu zas Micheľovci a tu, tu bývala Hanka. Jeho prvá láska. Láska, heh. Vtedy hádam aj vedel, čo to slovo znamená. Stretávali sa spolu vždy po západe slnka pod zvonicou týčiacou sa vysoko ponad drevené strechy domov. Nosieval jej kvietky, chytal za pás a horlivo bozkával po celej tvári. A ona sa pritom vykrúcala a chichúňala. Mala krásne čierne oči, hrubý vrkoč a voňala po sene. S odstupom času si začal uvedomovať, že to bola asi jediná žena, ktorú naozaj ľúbil. A on ju zanechal, keď odišiel tej noci bez slova, ako taký zlodej. Písali mu už dávnejšie, že odišla dakam ďaleko, hľadať vraj miesto, kde vychádza slnko a kde česť a čistota duše je cennejšia ako všetky statky tohto sveta. Nevedel už ani ako sa tá krajina volala, ale akýsi námorník v prístave mu pri fľaši ginu vravel, že sa tam ľudia obliekajú do hodvábnych šiat a spávajú v opadaných lupeňoch divých čerešní. Áno… presne tam patrila. Tam istotne dokážu oceniť krásu jej čistej duše, ktorej sa jeho temná stránka tak desila. Nechcel, aby to temno v ňom spoznala, no ona ho dávno prekukla a úporne bojovala, aby v ňom chránila to dobré. A on, blázon bláznivý, sa radšej ušiel topiť v hriechu a hľadať primabaleríny do treťotriednych cirkusov.

Všetci odišli. Roztrúsili sa po svete, presne tak, ako aj on. Možno aj ich zviedli lákavé smrady špinavých ulíc veľkých miest a možno sa len vydali putovať za prácou, ktorej tu nikdy nebolo dosť, či na štúdiá. Zišla mu na um pesnička, tá čo si ju starý Hanuš zvykol spievať vždy, keď sa večer v krčme opil:

„Kamaráti kde ste sa mi podeli
Čo sme spolu na postriežky chodili
Či sa ešte stretnem s vami
Na lúčinách pod grúňami
Na postriežke jeleňa.”

Chvíľu mu trvalo kým si spomenul na slová, no keď si ju teraz v duchu zaspieval pochopil, prečo sa starému Hanušovi vždy tak triasol hlas, keď ju spieval.

Nepoznával ľudí, čo kráčali proti nemu a ľudia nespoznávali jeho. Zastal až na lavičke nad potôčikom. Kedysi v ňom chytávali do rúk ryby. Neraz sa faganiská ponárali a plávali pod korene, zatiaľ čo ich kamarát  držal za nohy, aby ich odtiaľ potom mohli vytiahnuť. A čo bývalo rakov pod koreňmi… koľkoráz sa vrátil domov s fialovými prstami od ich klepiet, a predsa sa vždy znova a znova ponáral pod tie korene. Pečený pstruh bola predsa veľká pochúťka a tá stála za pár rán. No už ani ten potok nespoznával. Koryto bolo zarastené trávou práve tak ako jeho tvár bradou. A v tráve sa len sotva našla medzierka, cez ktorú bolo vidieť číru, zurčiacu vodu. Akoby sa už o potok nemal kto starať. Mladí vraj poodchádzali a starí sú už nevládni. Chradnú na drevených lavičkách s pocitom samoty na podstienkach rozpadajúcich sa domov, bez akejkoľvek chuti do života. Zradili ich… Vlastné deti ich zradili! Toľko sa o ne starali a ony si len tak odišli a nechali ich na staré kolená samých. Čo z toho, že z času na čas pošlú dáke peniaze? Statok treba obhospodáriť! Tak ako to robili oni, ich rodičia, rodičia ich rodičov a vôbec všetky ostatné generácie pred nimi. Veď to bol predsa plnohodnotný život – zveľaďovať gazdovstvo a starať sa aby prekvitalo. A ich deti sa zrazu mali od týchto vznešených ideálov odvrátiť. Čo sú to za nové časy, toto?

Otvoril dvierka dreveného plota a vošiel do dvora. Na jeho konci stál murovaný dom. Dom, v ktorom prežil svoje detstvo. Tak úporne dúfal, že práve tu ho nájde aj keď ho už včera sám bol pochoval vedľa babkinho hrobu. Ale možno, možno ešte v tom dome… tam čosi nájde. V nádeji teda prechádzal záhradou. Tu kedysi bývali zemiaky, tu mrkva a petržlen a tu stával skleník. A hneď vedľa bývali vysadené ruže, tulipány, chryzantémy a sirôtky. Dnes už bola všade len tráva. Iba kde – tu sa týčila stará jabloň a konča plota stál vyschnutý egreš. Iba na podstienke sa vyvaľoval starý, prašivý kocúr. Kedysi býval čierny ako uhoľ a maznavý ako malý mestský fracek. A teraz sa mu nechcelo ani len postaviť, aby si prišiel pre poškrabkanie. Ledva sa vládal napiť z hrdzavej misky pred sebou.

Chcel vojsť dnu. No kľučku z druhej strany akoby čosi zapieralo. Možno to bolo jeho svedomie a ten odporný pocit viny, ktorý mu náhle prenikal hlboko pod kožu a zžieral ho tam. A možno len obyčajný strach z toho, čo nájde za tými dverami. Stál na podstienke hodnú chvíľu. Mlčky, tak, ako zvykol stávať každý večer korheľ od susedov, čo sa bál palice svojej zúboženej ženy. Keď nedávno opúšťal múry mesta, ani len nepomyslel, aké bude ťažké vrátiť sa domov. No nemal na výber, veď kam inam by teraz šiel?

Napokon predsa len stlačil kľučku a vošiel dnuka. Dom bol prázdny, bez duše, bez života. Všetko, čo ten dom robilo jeho domovom sa muselo niekam vytratiť, kým on blúdil po svete a zašľapával na lúkach štvorlístky. Len v kútiku pri peci, sedel na lavici pri peci skrčený starý muž a driemal. Dedo ho nepočuli vojsť, no predsa sa znenazdajky pozreli do dverí, kde stál on, stratený syn. Sprvoti ho nespoznali, no keď podišiel bližšie, spoznali v ňom svojho vnuka. Rozplakali sa a chceli vstať, no nedalo im. Chceli si vnuka po rokoch objať, no nohy ich už akosi neposlúchali. A vnuk mal slzy na krajíčku, keď videl muža, ku ktorému ako chlapec vzhliadal, takého bezvládneho. Veď ešte len nedávno sa spolu pretekali ku bránke a nazad a oni ho, chlapčiska samopašného, vždy nechávali vyhrať. Akoby len včera tento nevládny deduško nosili na povalu po rebríku vrecia s obilím.

A dnes tu pred ním sedí starý muž zbitý životom, prežívajúci zimu svojho života v tmavej chyži, čakajúc na svoju veľkú chvíľu odchodu za ženou, s ktorou prežil v láske celý svoj dlhý, zbožný život v ťažkej a čestnej biede. Asi čakali už iba na vnuka, aby mu vyčítavo porozprávali o všetkých krivdách, aké im svojou nerozvážnosťou a túžbou po diaľkach spôsobil. No keď ho teraz, po rokoch opäť uzreli, ostali im len oči pre plač. Dlho mu držali ruku a unavenými, slzavými očami hľadeli uprene do tých mladých vnukových. Ak aj v nich uzreli všetky jeho hriechy a všetku čiernotu mesta, čo sa v ňom za tie roky usalašila a neľútostne zapečatila číru dušu naivného dedinského fagana, nezľakli sa tej čiernoty. Asi v hĺbke svojho dohárajúceho srdca vedeli, že ho vychovali dobre a že raz v ňom opäť vytryskne prameň čistoty a zmyje všetku špinu z jeho svedomia. Potom počali rozprávať o tom ako babka zomreli a tak sedeli v tej chyži celý deň, až kým nezvonili na večer a do svetlice sa nevkradli tiene, ktoré ju napokon celkom pohltili.

Deduško zaspali. A on stále premýšľal, až kým si neuvedomil, že jeho milovaná rodná dedinôčka a všetko v nej je zrazu neznáme. Nie! To nie dedina, to on bol ten neznámy v rovnici. Dedina predsa ostala dedinou a žila si svoj život presne tak, ako si on žil ten svoj. On bol ten poznačený špinou prašných ciest, čo nevedú nikam. Tá špina v jeho dedinôčke nemôže mať svoje miesto! Veď aj Adam s Evou boli vyhnaní z raja, keď zhrešili… Prehodil si teda na plece svoju zafúľanú kapsu, zasadil klobúk do tyla a posledný raz bozkal spiaceho deda na čelo. V tom bozku starostlivo uschoval všetky spomienky; všetok detský smiech i usedavý plač. V tom bozku bola všetka jeho ľútosť a viera v odpustenie, že nedokázal byť tým, kým byť mohol. Vykradol sa z izby a zatvárajúc vŕzgajúce dvere cítil v chladnom nočnom vánku dve slzy stekajúce po jeho lícach. Prešiel poza humná a vyštveral sa na kopec. Z neho sa naposledy pozrel do temnej doliny, v ktorej ležali posledné zvyšky, čo ostali z detstva, za ktorým sem prišiel. Sklonil hlavu k zemi a zmizol v tmavom lese.

 

Ďakujem sa dá povedať rôznymi spôsobmi

08.07.2016

Dnes som dočítal zbierku básní ktorú si mi dala ešte v roku 2012 aj s kratučkým venovaním v ktorom si ma nazvala Básnikom Medzičasom som na to venovanie zabudol tak ako na mladícky sen že viac »

O druhej v noci

30.03.2016

O druhej v noci Je moja láska najúprimnejšia Bez krvi v alkohole Bez výčitiek svedomia V úplnom bezvetrí Na pokraji vábivej ničoty O druhej v noci Je moja túžba najvášnivejšia V pohári viac »

O deťoch a dospelákoch

21.01.2016

Deti sú zvláštne tvory. Majú svoju hlavu, svoj svet a pritom sú čisté ako biela tabuľa. A my rodičia sme tvory ešte zváštnejšie tvory, keď si myslíme, že tú bielu tabuľu musíme celú viac »

Taxi

Taliansky súd zrušil zákaz používania aplikácie Uber

27.05.2017 09:55

Rímsky súd zrušil zákaz používania aplikácie Uber v Taliansku. Zákaz však platí pre služby Uber Pop a Uber X, o ktorých rozhodol súd v Turíne.

VW Touareg 2015

Nemci sú zlí, tvrdí Trump. Hnevajú ho milióny nemeckých áut v USA

27.05.2017 09:43

Donald Trump sa v Európe sťažoval na Nemcov, podľa magazínu Der Spiegel ich označil za veľmi zlých pre obchodný prebytok.

Líbya, migranti

Boje medzi milíciami v líbyjskom Tripolise si vyžiadali 28 mŕtvych

27.05.2017 08:05

Líbyjské ministerstvo zdravotníctva informovalo v piatok o celkove 28 mŕtvych a viac ako 130 zranených v dôsledku prudkých bojov, ktoré vypukli medzi ozbrojenými skupinami.

Ivanka Trump a jej manžel Jared Kushner

Washington Post: Trumpov zať chcel tajný informačný kanál s Ruskom

27.05.2017 07:32

Ruský veľvyslanec podľa denníka The Washington Post povedal svojim nadriadeným, že Kushner navrhol k diskusiám využívať ruské diplomatické priestory.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 173
Celková čítanosť: 163969x
Priemerná čítanosť článkov: 948x

Autor blogu

Kategórie