Už to bude takmer rok, čo s ňou stál na tomto skurvenom mieste. Bude to už takmer rok, čo jej v tom chlade dal svoj kabát lebo sa nemohol pozerať ako sa trasie zimou. Nestihol si ani uvedomiť ako ten čas rýchlo letí. Nevie kedy ten rok mohol ubehnúť a ani len netuší ako. Od určitého momentu akoby prestal počítať dni a prestal aj žiť. Ostal visieť niekde medzi oblakmi strateného raja a plameňmi večného zatratenia, niekde, kde diabol už nedosiahne, no anjeli sa tam ešte stále boja vkročiť. Na tom mieste sa budujú vily z karát s pikovou dámou a zo snov sa stávajú nočné mory.
Prežíval a prežíva dodnes. Vyhýbal sa tomu smradľavému miestu tak ako sa zviera, ktorému človek ublížil, vyhýba blízkosti ľudí. No dnes ho tam opäť zaviedli kroky a to ani sám nevedel ako. Pozeral sa z okna nočáku a videl sám seba ako ju tam pred rokom, objímal a neustále jej opakoval, že ráno bude dobre. Akoby len včera prosil kamaráta aby ju na tú pohotovosť zaviezol a dal by mu vtedy všetko, čo mal, len aby to spravil. Držal ju za ruku a odniesol až domov. Dal by celý svoj život len aby jej bolo vtedy lepšie a netrápila sa tak. Ten naivný blázon. Dobre mu tak – zaslúžil si to!