Nemám chuť na nič. Nechce sa mi ležať, nechce sa mi hýbať a čo je najhoršie, nedá sa mi ani písať. Som prázdny. Akoby som úplne stratil záujem o svoju existenciu a spolu s ním aj akýsi zmysel života a cieľ. Neviem čo sa mohlo stať. Asi sa v mojich presýpacích hodinách objavilo väčšie zrnko, ktoré znenazdajky upchalo tok času a všetok piesok odrazu prestal padať do spodnej nádobky zhromažďujúcej zašlé dni slávy, šťastia, pádov, či bolesti. Cítim v sebe, ako ten horný piesok tlačí na ten nespratný kamienok, ktorý mu bráni plynúť z budúcnosti do minulosti. No tá malá beštia sa v tom tenučkom hrdle drží ako topiaci slamky a mne nezostáva nič iné ako stále dookola prežívať tie isté dni premárnené hľadaním strateného raja, ktorý je najskôr asi len rovnaká legenda ako bájna Atlantída.
Keď ale človek stále dookola prežívate to isté, postupne v ňom začnú miznúť emócie, presne tak, ako mizne plamienok ktorý neživíte novým drevom. Je to akoby sa človek stával imúnny voči všetkým udalostiam vo svojom okolí, avšak za cenu pocitov. No stratiť pocity je jedna z najväčších obetí, aké môže človek priniesť tomuto svetu. Vlastne mu upíše svoju dušu za prísľub, že mu už nikdy nikto neublíži. Smutná správa je, že niekomu tak ukrutnému ako je tento svet sa veriť nikdy dať nebude…