Nedokáže milovať, utopil sa v Citovom mori
Srdce krehké, trieštené, dnes z tvrdej žuly
Ťahá ho do čiernej tmy priekopy bezodnej
V snahe zachrániť sa, sťahuje osoby nevinné

Prečo sa z básnika stalo čosi tak bezcitné?
Prečo nevie písať sladké verše ľúbostné?
Možno je stále opantaný vôňou čerešne
Z ktorej kedysi dávno spadol tak nešťastne
Každý zúfalý pokus opáčiť jej slastnú chuť
Vyšiel navnivoč, lež ťažko na ňu zabudnúť

Žena je nie viac príčina wertherovského trápenia
Je len zdroj krátkeho, sebeckého potešenia
Obrázok, ktorý sa čochvíľa rozplynie
Neplač viac pre mňa, dievčatko naivné

Utri si slzy z tvojich smutných čiernych očí
Obzri sa navôkol, je tam mnoho lepších
Ktorí sú šťastní z úprimnej, čírej lásky
Netreba im zbierať obrázky
…
By ich potom založili do šuplíka zabudnutia