Kráčam pomaly pustou bielou ulicou
Za svetla lámp, zvuku vŕzgajúceho snehu
Vyvrheľ s myšlienkou mätúcou
Tulák, hľadajúci ženskú nehu

Posadnutý dokonalosťou chcem stále viac
Topiac sa v tom šialenstve, prichádzam o všetko
Predsa ďalej skúšam, kam až môžem zájsť
Ďalší krok, ďalšia strata, mnoho ďalších zmätkov

Mal by som ísť, by som Ťa viac netrápil
Neustály hlad po Tvojich perách bráni mi
Viem, ako veľmi som Ti už ublížil
Však túžba i sebeckosť sú mojimi vládcami

Zvyšky svedomia mučia ma s mojou vinou
Pocity zmiešané prudko mi v hlave víria
Bojím sa, že Ťa stratím, bojím sa byť s Tebou
Bojím sa, že Ťa zraním, bojím sa žiť bez Teba

Chlad silnie, podlamujú sa kolená
Nevládzem, nechcem ďalej sa takto túlať
Bez tepla druhého, každá duša je stratená
Zatváram oči . . . vidím Ťa odchádzať. . .