Ostatné dni boli veľmi chladné a sychravé. Akoby sa jari nechcelo na dlhšie zavítať medzi ľudí, či akoby sa nás zľakla keď sa prednedávnom ukázala medzi nami. Možno nás chcela len nahnevať, tým, že nás navnadí a potom jednoducho zmizne. Alebo sa iba prispôsobila tvrdeniam doktora Iľka, aby mu nepokazila reputáciu. Nech je už ako chce, včera, keď som si celý deň pospevoval a nosil na rukách sedmokrásky, som sa po dlhom dni v robote vybral na tréning. Brodiac sa mlákami na rozbitom chodníku, za zvuku kvapiek narážajúcich na vodnú hladinu som zrazu zistil, že mi zmokla moja nová, šedo-čierna čiapka. Ani sám neviem, prečo som si nedal na hlavu kapucňu. Rozmýšľal som potom nad tým počas čakania na trolejbus. Teda až dovtedy, kým som za sebou nepočul slabý, chrapľavý hlas ako ma žiada o pomoc.

Bol to bezdomovec, ťahajúci za sebou káričku naloženú zviazanými novinami. Išiel z cesty na chodník, kde narazil kolesami na obrubník a nevedel ďalej s káričkou pohnúť. Mal na sebe zafúľaný tmavozelený kabát, čierne nohavice a akúsi čiapku s nápisom „Chicago Bulls“. Tvár mal vráskavú a z pohľadu bolo cítiť únavu. Keď som sa otočil, aby som zistil, kto ma to vyrušil z mojich bezduchých myšlienok, videl som ho v jednej ruke držať káričku s novinami a druhou sa bezradne škrabať v dlhej bielej brade, ktorá bola žltá iba okolo úst. Podišiel som k nemu, uchopil držalo káry a potiahol. Vážne bola ťažká. Nakoniec sa nám ju ale spoločnými silami na chodník dostať podarilo. Pomaly som sa otočil, mysliac si, že konverzácia je skončená a každý si pôjdeme po svojom. No spoza chrbta som začul ten tichý, chrapľavý hlas, ako sa ma pýta, či nemám cigaretu. Otočil som sa a odpovedal, že nefajčím. Ostali sme mlčky na seba pozerať. Nechápal som čo sa deje. Po chvíli mu z očí začali tiecť slzy. Čakal som, že sa spýta, či nemám drobné, ale hlboko som sa mýlil. „Vidíš?“ Spýtal sa, „Plačem.“ Prikývol som, veď čo iné mi ostávalo. Nato začal rozprávať, ako kedysi vozil zlato a drahé kamene do (asi tiež už iba kedysi) neďalekého zlatníctva a na konci monológu trasúcim hlasom dodal ukazujúc pravou rukou na vozík s novinami: „ A vidíš, čo vozím teraz…“ bolo mi ho ľúto a absolútne som netušil, čo mu mám na to odpovedať. Zjavne však ani na moje slová neočakával, keďže sa vzápätí opäť rozhovoril, ale tentoraz už o tom, aký je spokojný, že má vlastne všetko a na dôkaz vytiahol z vačku zeleného kabáta škatuľku cigariet. Potom už začal splietať kadejaké nezmysly o tom ako SISka kóduje informácie v novinách, o tom ako si členovia akejsi rockovej skupiny odmietli oholiť ich dlhé brady kvôli reklame na Gil*te, za ktorú by dostali milión dolárov a o tom ako…

Myšlienkami som sa postupne dostával úplne inam. Akoby som sa cítil previnilo, že ja mám všetko, čo potrebujem, ba dokonca ešte aj viac, zatiaľ čo je mnoho ľudí, ktorí nemajú skoro nič. Viem o viacerých ľuďoch s podobným osudom. Začiatkom 90tych rokov prišli o prácu a postupne spolu s ňou aj o všetko ostatné a ocitli sa na ulici. Nedokázali sa vyrovnať s ranou osudu a vzdali sa. Doba bola už vtedy krutá a dnes je to ešte horšie. Z bohatých sa stávajú ešte bohatší a z chudobných bedári. Chudobní prichádzajú aj o to málo, čo majú a bohatí si robia, čo chcú. To je tá naša vysnívaná sloboda, demokracia a toľko ospevovaný kapitalizmus. „Drísty“ typu, „každý má rovnaké možnosti“, mi prevracajú žalúdok naruby. Každý sa stará len o seba, charitám a ľuďom v núdzi sa prispieva len v rámci zachovania dobrého mena medzi verejnosťou (česť výnimkám, ktoré to robia nezištne). Asi je skutočne pravda, že peniaze kazia charakter; veď ako inak vysvetlíte, že človek, ktorý nemá takmer nič vám dá aj to posledné, keď vidí, že potrebujete pomoc a majetný sa na vás vykašle?

Z takýchto myšlienok ma potom vyrušil až prichádzajúci trolejbus. Vykročil som k otvoreným dverám a až vtedy som si uvedomil, že bezdomovec stále ešte rozpráva. Prerušil som ho teda svojim pozdravom a nastúpil do spoja. Nemôžem povedať, že by mi toto stretnutie vyslovene pokazilo deň. Skôr by som povedal, že moja nálada konečne zodpovedala počasiu – pod psa.