Milá Z,
Chcel by som Ti z celého srdca poďakovať. Priniesla si svetlo do mojej temnej duše. Priniesla si jar do mrazivých všedných dní a vzkriesila cit, ktorý som kedysi dávno pochoval do chrámu boha vojny. Ja sám som odišiel na koniec sveta, na miesto bez farieb, kde vädnú ruže a kde nádej zomiera skôr ako skrsne. Čas stojí na mieste a Zemeguľa sa točí opačným smerom. Je to zvláštne miesto. Myslím, že by sa Ti nepáčilo. Vlastne nepáči sa nikomu, ale ťažko sa odtiaľ vracia späť. A ver mi, chcel som sa vrátiť; nemohol som. Akoby som sa stratil v hmle rozplývajúcich sa snov. Tam niekde zmizol mladý, naivný J a objavil sa Bolemír, prahnúci po pokoji pre ubitú dušu. Narazil som však na Teba. Princeznú z kráľovstva za zlatou horou, princeznú so zlatou hviezdou na čele a Ty si mi ukázala cestu. Neviem, dokedy mi ju budeš ukazovať. Možno sa vytratíš z môjho života, keď ma spoznáš a možno v ňom ostaneš naveky a zlomíš tak moje prekliatie. Neviem ani, či si vôbec prečítaš týchto pár slov. Ak áno, napíš mi prosím, kadiaľ mám ísť ďalej.
S láskou
J.