Vraví sa, že keď je v deň pohrebu sychravo, zosnulý plače za týmto svetom. A dnes bolo prekrásne počasie. Nad evanjelickým cintorínom v Banskej Bystrici nebolo ani obláčika. Jarné slniečko aj napriek stále chladnému počasiu krásne hrialo. Hrialo srdcia pozostalých, ktorí si prišli uctiť pamiatku jednej svojráznej a výnimočnej osoby.

Vo všeobecnosti nemám rád pohreby, ale z určitého dôvodu, keď zomrie starý človek, ktorý si svoje roky odžil a prežil počas nich plnohodnotný život plný radostí aj bôľov, necítim až taký smútok. Možno je to kruté, ale z môjho pohľadu je to prirodzené. Je to kolobeh života, ktorý nikto nezmení, a preto, čím skôr to začneme vnímať takto, tým lepšie pre nás. Nezvyknem plakávať, chlapi predsa neplačú (aj keď viem, že to je hlúposť), ale nemôžem sa ubrániť slzám, keď vidím ako všetci okolo plačú. Je to akoby vplyv davu zmiešaný s vedomosťou, že osoba ležiaca v rakve sa za chvíľu ponorí do hlbín zeme a ja ju už nikdy neuvidím. Nikdy nezačujem jej smiech, nahnevaný hlas, či láskavé slová. Človeku je vtedy otupno. A čím mu bola bližšia zosnulá osoba, tým otupnejšie. Až ma to núti zamyslieť sa, či sú tie slzy pre osobu v truhle, alebo sú to len slzy sebaľútosti, ktoré sa snažia oddialiť odpovede na otázky typu: „Ako budem teraz žiť bez neho / bez nej?“ A padajúca hlina zatiaľ klopká na drevené veko rakvy…

Paradoxom je, že ako postupne bude sadať zem, na hrobe začnú rásť prvé nezábudky a pribudne aj pomník s prekrásnym epitafom, my, ľudia, tvory zábudlivé, akosi prestaneme nariekať v noci do vankúša a odložíme čierne veci do najvrchnejšej poličky šatníka. Raz za rok potom precestujeme polku republiky, aby sme na hrob položili kytičku begónií a pomodlili sa za večný život a spásu našich zosnulých.