Pršalo. Dažďová voda pokojne stekala po okennej tabuli a ja som ťa čakal v tmavej izbe. Sedel som pri okne a horúcim dychom rosil sklo. Neprišla si. A ja som ťa čakal…

Smutno som pozeral na rozmazaný svet, čo sa mi otváral za oknom. Tmavé oblaky kropili ulicu veľkými slzami a ľudia sa schovávali, aby tie slzy nezmyli prach z ich sŕdc na ktorý si zvyknú ukazovákom písať svoje pocity v domnienke, že si ich tak vrývajú aj do srdca. A ja som premýšľal, kde len môžeš byť. Či si unavená z dlhého dňa a nechce sa ti už nikam ísť, či máš na večer lepšie plány a či sa azda len bojíš prísť.

Bála si sa. Viem to. Ale koho… Mňa? Seba? Nás? Tvoj pohľad vášnivý a snivý, môj pohľad túžobný, chtivý by sa zrazu preťali a prišla by skutočná búrka. Preleteli by blesky a prudký dážď by zmyl prach z našich duší, ktoré ním celkom zapadli počas dlhých, dlhých rokov túžobného čakania.

Priveľmi však rozmýšľaš nad zajtrajškom a ja nad ním nerozmýšľam vôbec. Brzdíš to, čo by som uponáhľal a nepripúšťaš to, čo už dávno vieš. Bojíš sa nás dvoch spolu, lebo sme si v našej rozdielnosti takí podobní. Ako oheň a ľad – obaja pálime na dotyk. Chcem ťa roztopiť a ty sa bojíš, že to nedokážem a vyhasnem. Bojíš sa, že ak to dokážem, vyhasnem. Bojíš sa akejkoľvek našej interakcie, lebo už neveríš v rozprávkové konce. Ale oheň horí stále, aj keď Prométeus je už od nepamäti prikovaný ku skale a bezmocne čaká na Herkula. Nevyhasol v mrazoch, ani v búrkach, chránil som si ho tu v kútiku srdca, hlboko pod prístreškom všedných dní. Chránil a čakal na moment, kedy z neho vyletí Fénix a roztopí tvoje obavy. Malo to byť dnes. Dážď by klopkal na okno a my by sme mali srdcia otvorené…

A vonku stále prší. Dažďová voda pokojne steká po okennej tabuli a ja ťa stále čakám v tmavej, prázdnej izbe. Sedím pri okne, horúcim dychom rosím sklo a čakám a čakám…