Ľudia si ubližujú už od nepamäti, či to z nevedomosti a či vedome, z vlastnej hlúposti, nerozvážnosti alebo rafinovanosti. Viem, že som si na to mal už dávno zvyknúť, no do môjho vnútorného sveta plného vznešených ideálov sa snažím neprepúšťať tieto barbarské zverstvá krutej reality. No predsa sa tam dostávajú a spôsobujú šarapatu…

Po dlhej dobe som ju znovu stretol. Vošla do podniku a zrazu tam stála, neďaleko mňa a ja som pri pohľade na ňu opäť pocítil niečo silné – nenávisť. Nič iné, žiadne farby okolo, dokonca ani biela, len tá odporná čierna. Neviem, kde sa zobrala, jednoducho sa zrazu objavila a ostáva vo mne. Zožiera ma a spaľuje zvnútra. Na náboženstve nás kedysi dávno učili, že nenávidieť niekoho znamená zabiť ho. Zabiť vo svojom srdci. A ja som chladnokrvný vrah.

Nebýval som taký, nebýval. Nebol som schopný nenávisti, dokázal som sa hnevať a durdiť, ale nie nenávidieť. Až pokým ona nezasiahla do môjho vnútorného sveta a svojou rafinovanosťou nepodrazila jeden z jeho pilierov. Ideály sa zrazu začali rúcať ja som uviazol pod ich troskami. Je to moja vina, uznávam, nemal som ju púšťať dnu. Nikdy som nemal odhad na ľudí. No stalo sa; prišlo ku konfrontácii ideálov s realitou a ja som zrazu horší ako ona…