A roky plynú. ..

8. novembra 2011, Bolemír, Zamyslenia

Je zvláštne sa po čase vrátiť na miesto, ktoré je tak silno späté s vašim srdcom. Kráčate po ceste snáď po miliónty raz a tušíte, že sa blížite k miestu, ktoré tak veľmi milujete. Kráčate a hľadiac navôkol zisťujete, že vaše miesto, váš domov, sa úplne zmenil. Nepoznávate cestu, nepoznávate domy a ľudia už pomaly ani nepoznajú vás. Hľadáte u susedov svojich kamarátov z detstva a oni sú všetci roztrúsení po šírom svete. Zahodili svoju detskú hravosť a nasadili si železnú masku dospelého muža, aby takto obrnení ľahšie čelili nepriazniam osudu.

Dedina je taká pustá. Ulica na ktorej sme kedysi hrávali futbal je načisto prázdna. Akoby sa deti vyparili, akoby tam ani nikdy neboli. Dokonca už ani na lavičkách lemujúcich cestu nesedávajú tetky a neklebetia o tom čo sa stalo včera v krčme, či kostole. Všade len ticho a prázdnota. Iba kde tu z okna vykukne vráskavá tvár skúmajúc na koho to ten pes pri bránke šteká. V trávou zarastenom potoku sa už nekúpu kačice ani  husi. Sranda ako som sa kedysi tých husí tak veľmi bál.

Akoby to bolo včera, keď sme v tom potoku chytávali ryby. Bosí, či v šľapkách sme sa brodili hore prúdom, ponárali sa pod korene a dokazovali si prestíž tým, kto chytí väčšieho pstruha. Nevrátili sme sa domov, kým sme nemali od zimy modré všetky prsty a aj pery. Večer sme potom naše úlovky zabalili do alobalu a opekali v pahrebe. Neraz sme sa museli predierať aj hustými krovinami aby sme utiekli rybárom. V kukurici nás už potom nenašli. Nikdy nezabudnem ako babka zvykla lamentovať, keď som sa vrátil doškrabaný a dotrhaný. Ale mne to bolo jedno. V tričku som mal zabaleného pstruha a to bol pre mňa ten najkrajší pocit zadosťučinenia na svete.

A dnes, keď som vošiel do prázdneho domu v ktorom som prežil tie krásne chvíle svojho detstva, všetko teplo a všetka radosť boli preč. Zmizli. Tak ako zmizlo moje detstvo a tak ako pomaly mizne všetko s ním spojené. No vždy keď si myslím, že mám svoju železnú masku pevne zasadenú na tvári, prídem na miesto, kde som prežil najkrajšie chvíle svojho života a v zrkadle znova uzriem toho dotrhaného malého chlapčeka so štrbavým úsmevom…