Občas, keď v noci kráčam uličkami pomedzi paneláky a nad sebou vidím veľký voz, zmocní sa ma akýsi skľučujúci pocit. Neviem ho definovať, neviem, čo presne ho spúšťa a neviem ho ani v danom okamihu zahnať späť do temnôt tajomných uličiek veľkomesta. A tak sa potom po zvyšok večera v tmavej izbe kúpem jazierku trpkosti a pozerajúc sa na guľatý mesiac trblietajúci sa na hladine, premýšľam o nesmrteľnosti chrústa.

Sám neviem kedy sa so mnou začali diať takéto čudné veci. Asi to bolo ešte v onom období dažďov, keď šialená voda brala so sebou všetko, čo jej prišlo do cesty. Nikdy som už nenabral silu opraviť škody, ktoré napáchala. Životné skúsenosti ma postupne vyvádzali z omylu, že svet je ideálny a ja, v nádeji, že dokonalosť predsa len jestvuje, som ostal visieť niekde medzi nebom a zemou, na mieste, kde sa sny dajú prežiť a my si tak môžeme vybrať život, aký chceme žiť. No dnes už iba pozerám na svetlo pouličných lámp predierajúce sa cez žalúzia márne sa snažiac usnúť. Samota štyroch stien nie je príjemný spoločník. No nebojím sa jej. Nebojím sa ani tmy a nebojím sa ani tajomstiev tých temných uličiek. Ak mám strach, tak len z budúcnosti. Čo ak budem naveky takto v noci kráčať sám, temnými uličkami a pozerať sa do neba na veľký voz v nádeji, že ma zavezie do zeme zasľúbenej?

Viem, že keď sa ráno preberiem, budem v poriadku a jediné, čo mi tento večer pripomenie bude len „POMOC!“ napísané ukazovákom v prachu lží a sklamaní, ktoré so sebou prinášajú všedné dni.