Stáli sme rázcestí a mlčky hľadeli jeden na druhého. Bola noc a vo svetle pouličných lámp sa jej dlhé vlasy vejúce vo vetre zdali byť zo zlata. Zadívala sa na mňa uprene tými jej hnedými očami a ja som, tak ako vždy, keď to spraví, zamrzol. Povieval chladný vetrík a mesiac sa pomaly blížil k splnu. Obloha bola takmer jasná a aj napriek pouličným svetlám bolo vidieť hviezdy. Myslím, že aj v nich bolo napísané, že po takmer šiestich rokoch prišiel ten správny čas prekročiť prah doposiaľ strateného raja.

Je ťažké čakať tak dlhú dobu na niečo, čo sa malo stať už dávno, no po čase človek tie plynúce roky prestane počítať a začne žiť aj v skutočnom svete a nie len vo sne. Sny bývajú zradné. Zvyknú sa prelínať so skutočnosťou a človek sa ľahko stráca na pomedzí týchto dvoch svetov. Sníval som o tejto chvíli, premýšľal nad ňou dlhé noci a takmer som sa už vzdal nádeje, že príde. A ona prišla. Zrazu, z ničoho nič, tu bola. Pozerali sme sa na seba túžobným pohľadom plným sklamania z našich nezlučiteľných osudov tak, ako vždy keď sa vidíme. Nebolo treba slová všetko sme si vyčítali z očí. To, čo k sebe už toľké roky cítime sa nikdy skryť nedalo aj keď ona sa snažila. No v ten večer tá zbytočná snaha skrývať city odišla a ja som sa zrazu dokázal pohnúť a chytiť ju za ruku. Nebránila sa. Nebránila sa ani objatiu a nebránila ani bozku. Sny sa možno občas predsa len premenia na skutočnosť len im treba dopriať čas, ktorý ľudia v dnešnej dobe nikdy nemajú.

No dnes je opäť preč. Odišla na kraj sveta naplniť nehasnúcu túžbu po poznaní a cestu jej vystielajú opadané kvety odkvitnutých čerešní. Ja sedím na kopci a pozerajúc ako moje slnko zapadá sa v hĺbke srdca teším, že to jej svoju púť práve začína a bude jej svietiť na cestu, kým ja budem snívať o tom, že sa mi jedného dňa vráti…