Vonku prší. My snažíme sa tie kvapky
čo padli na zvädnuté lupene ruží
pochytať do zafúľanej, deravej čiapky
v nádeji, že voda našu ľúbosť vzpruží.

No voda hasí oheň, čo beztak dohára
a my ju zbierame… My naivní blázni.
Azda neznáme, že na samom dne pohára
nájdeme len smútok a život v bázni?

Padajú listy z farebných stromov
zakrývajú cestu, čo vedie domov.
Vädnú margaréty, vädnú sedmikrásky
odchádza aj teplo z našich duší
a na čele zjavujú sa prvé vrásky.
Čo bude s nami? Kto to len tuší?
(Kto len tuší?)