Sneh padá, kopí sa za dverami
dni sa skrátili a noci sú dlhé.
V útlej svetlici dvaja neznámi
mlčky sedia pri krbe.

Spomínajú, čo bolo dosiaľ.
Akí si len bývali podobní
no keď sneh pohltil ošiaľ
sú zrazu tak rozdielni.

Tak každú zimu zamŕzajú sny
o ľúbosti a nesmrteľnej láske
veď všetko čo raz sa rozhorí
To jedného dňa aj zhasne.
So slzou v oku odchádzam.
Nie. Ona nie je to, čo hľadám.