Neznášam ju, a predsa o nej tak často píšem. Býva počiatkom konca a vstupnou bránou do dní plných mrazu a ľadu. Silný vietor sfukuje ohne dohárajúcich sviec a všetko, čo mu odolá pokropia chladné slzy slabnúceho slnka schovávajúceho sa za tmavými mračnami . Hrá mnohými farbami a vystiela chodníky suchým lístím. Jeseň… tak krásne a zároveň tak smutné ročné obdobie.
Možno je vážne pravda, že sa neviem tešiť z jari, či leta a potrebujem svoj krčiažtek na slzy naplniť rok čo rok až po okraj. A to by asi len počas jesene možné nebolo. A tak si ju znova a znova privolávam a kúpem sa v pocitoch sklamaní a melanchólie. Vytesávam si potom nové a nové ľadové sochy a pálim niektoré staré obrazy, ktoré som si kedysi dávno zvykol odkladať to starej vyrezávanej truhlice, ktorá už mala dávno trčať niekde v antikvariáte aj s celým jej obsahom. Ale čo by mi potom ostalo v izbe, keby som takmer jedinú časť svojho nábytku vyhodil? Asi nič… bola by ešte prázdnejšia ako je teraz.