Včera pred spaním som na teba myslel. Vlastne myslievam na teba často, ale včera to bolo silnejšie. Chcel som ťa objať, pohladiť po tých dlhočizných vlasoch a bozkať na čelo. Držal by ťa tak hoc aj celú večnosť a možno ešte dlhšie.

Čakal som dlhé roky a dočkal som sa. Vo svetle pouličných lámp a tieni protihlukových bariér na tom najromantickejšom mieste na svete, priamo pod mostom diaľnice, ktorá vedie do neznáma sa splnilo to, na čo som čakal dlhých šesť rokov. No vždy, keď túžobne na niečo čakám a príde to ostávam sklamaný, pretože to moje očakávania nesplní. Okúsil som už veľa pier a dostal tisíce bozkov, ale ten od teba bol niečím výnimočný. Moje očakávania ďaleko predčil a mňa vystrelil niekam do výšok kde sa prelínajú sny so skutočnosťou a odkiaľ sa dopadá späť na zem veľmi tvrdo. No konečne som bol šťastný. Veci boli aspoň na chvíľu tak, ako byť mali už veľmi, veľmi dávno.

Smutné na tom je len to, že aj keď sa naše pery konečne spojili, naše životy sa majú znova rozísť. Už som pochopil, že pri tebe neplatí staré dobré „zíde z očí, zíde z mysle“, tak, ako pri všetkých ostatných ženách v mojom živote. Viem, že na teba nebudem schopný zabudnúť a viem, že každý jeden boží deň sa budem pozerať na vychádzajúce slnko s pocitom, že si to práve ty, kto mi ho posiela hore na oblohu.

 

Doplnené (marec 2013)

Milá …,

Dlho som rozmýšľal, kedy bude tá správna chvíľa napísať Ti o veciach, ktorými som sa v ostatnom čase zaoberal. A myslím, že ten čas nastal práve dnes. Začal som vnímať svet z iných perspektív a hľadať súvislosti medzi vecami, ktoré sa dejú okolo aj mimo mňa. Uvedomil som si, že veci, ktoré sa majú stať sa aj stanú bez ohľadu na naše presvedčenie, že to malo byť inak. Čím skôr si to človek uvedomí, tým skôr sa dokáže vyrovnať s chodom udalostí a byť šťastný. To čo nás v živote stretne je súčasťou našej cesty a formuje nás to, aby sme rástli a rozvíjali sa.

A Teba považujem za kľúčovú postavu na mojej doterajšej ceste. Preto som tak dlho vnútri lipol na Tebe a myslel si, že sme si súdení a máme byť spolu. Bol to omyl, dnes už to chápem. Jeden kamarát mi raz na pive povedal, že ľudské duše majú spoločné cesty do okamihu, kým svojou interakciu predstavujú jedna pre druhú prínos. A ja viem, že Ty si mi dala mnoho. Vďaka Tebe som sa naučil vnímať svet farbami a zmyslami. Naučil som sa, čo znamená cítiť a milovať. Sú to obrovské dary, ktoré postavili pevný základ pre moje ďalšie poznávanie a rozvíjanie vedomia.

Naše cesty sa možno na teraz rozdelili, ale v kútiku duše viem, že raz sa znova spoja. Vždy si bola mojou malou oázou pokoja v tomto šedom svete a aj zato Ťa budem navždy milovať. Nie však láskou muža k žene, ale človeka k človeku, láskou akou môžem len ja milovať Teba. Čo ako ďaleko budeme od seba, ostaneš navždy v mojom srdci a budem sa tešiť na každé naše spoločné stretnutie. 

 

S láskou Bolemir