Je sranda ako ten čas rýchlo uteká. Jeden deň sedíte v tmavej izbe a hráte na ústnej harmonike smutné pesničky a zrazu, keď ju od úst odtrhnete zistíte, že ste na tom nástroji osamelých tulákov hrali celý rok dookola tie isté pesničky miesto toho aby ste sa naučili hrať čosi veselšie.

Mám rád ústnu harmoniku. Asi to bude tým, že s mojim „sluchom“ by som na nič iné (teda ešte okrem trianglu) hrať ani nemohol. A možno sa harmonika naozaj nenazýva nástrojom osamelých len tak pre nič za nič. Celý svoj život som bol sám. Nedokázal som vydržať vo vzťahu a vždy som mal pocit, že musím odniekiaľ utekať, že ma steny vzdušných zámkov dusia a že z nich musím utiecť. Občas sa však tie zámky na stračích nôžkach zvykli zrútiť samé od seba, ešte skôr ako som si stihol uvedomiť, že v nich svoj život prežiť nechcem. A to asi bolelo najviac. Nie je príjemné byť zasypaný troskami vašich veľkých snov. Zvyknú byť ťažké a tlačiť na hrudi. Dokonca občas máte pocit, že sa svojim ostrím zarývajú priamo do srdca. A práve to sú momenty kedy beriem do úst harmoniku a z posledných síl hrám jednu smutnú pesničku za druhou, len aby som zahnal tiene, ktoré vrhajú okolité zrúcaniny po západe slnka. Áno. Sú to presne tie momenty, keď si zrazu uvedomíte, že už ubehli mesiace, ba možno aj roky a vy sa stále nie a nie vyhrabať z tých odpadkov. Však máte pri sebe harmoniku. A načo sa hrabať niekam na svetlo, keď sa tu dole môžem ľutovať…