Milá …,
Píšem Ti, lebo je asi čas zabudnúť. Možno ten čas už bol dávno. Možno prišiel ešte skôr než som Ťa vôbec spoznal. Ale nemohol som. Nemôžem…
Rozpútala si v mojom živote búrku, ktorá zničila všetko čo som si nanovo stihol postaviť od tej ostatnej. A ja dnes už viac nemám síl stavať všetko odznova. Už nechcem ďalšie domčeky z karát a vzdušné zámky na stračích nôžkach, ktoré mi svojím neustálym točením motajú hlavu, až kým napokon nestratím rovnováhu a nepadnem tvárou na tvrdú zem.
Veril som že si bola tá pravá. V kútiku duše tomu verím stále a asi aj navždy budem. Dokázala si vo mne prebudiť city dávno zarastené šípovými krami a dala si im rozkvitnúť. Zachytila si ma, keď som padal do bezodnej priepasti… a potom si ma do nej sama pustila.
Skôr ako Ti poprajem posledné zbohom a pustím tvoj obrázok dolu malým zurčiacim potôčikom, Ti chcem popriať aby si našla vo svojom živote lásku a požiadať Ťa, aby si mi napísala hneď ako sa tak stane. Lebo bez lásky je život prázdny a ver mi, že ona je hodná všetkých sklamaní.
S láskou