Je zvláštne po tak dlhej dobe niečo opäť cítiť. Neviem ani sám prečo, ale vždy som si predstavoval, že sa to udeje a jar, keď sa bude celý svet okolo mňa prebúdzať k životu a konečne sa i ja spolu s ním prebudím v jednej veľkej posteli. Malo to byť také slávnostné prebudenie z nekonečnej letargie za zvuku fanfár a jasotu obecenstva. A miesto toho sa to celé udeje v tichosti, počas horúceho leta…
Možno to bude splnom mesiaca, alebo tými horúcimi dňami, počas ktorých človeku neustále praží na hlavu a možno tak trochu aj kombináciou týchto a mnohých iných faktorov, ale včera, keď som ju išiel pozrieť do kaviarne, v ktorej robí, som sa cítil ako dáky naivný stredoškolák, ktorý práve prežíva svoju prvú lásku tak, ako keby v nej išlo o život. Až mi to celé bolo smiešne, že ja, ktorý som sa dlhé roky pred pocitmi schovával a odmietal si ich pripustiť, som sa odrazu, z ničoho nič, schovával za fontánou a naberal odvahu vojsť do tej kaviarne. Myslím že naposledy som také zvieranie v žalúdku cítil pred štátnicami, čo bol asi jediný moment za ostatné roky, kedy mi na niečom aspoň ako-tak záležalo. Ruky sa mi chveli a kým som sa spoza tej sochy kamenného rytiera stojaceho uprostred jazera medených mincí bol chopný pohnúť, musel som sa veľakrát zhlboka nadýchnuť.
A pritom nešlo vôbec o nič, ani len o život…