Už viem aké je blúdiť
len tak po svete
a v šialených návaloch samoty
skákať z drevených mostov
čo spájajú nespojiteľné
kým na každom brehu
čaká len pár odkvitnutých púpav
a tisíce nadržaných žiab
dotvárajúcich nekonečnosť
konečných diaľok
kam sa z času na čas
zatúžim vytratiť
a kopnúť tak do gulí
našu ružovú budúcnosť.
Dnes by som sa už asi ani nevrátil
keby som nevedel
že ma doma čakáš ty.