Zrazu sa mu akoby zastavil čas. Nebolo včera a už vôbec nie zajtra. Na pár dní bolo konečne len dnes. Akoby sa mu vtedy otvoril pred očami nový svet nekonečných možností. Už dlhšiu dobu mal v hlave toľko prazvláštnych myšlienok, že by to stačilo asi aj na rozpútanie novej éry osvietenstva, no akosi žiadnu z nich nevedel pretaviť do súvislého textu. Mysľou sa k ním vracal a ony odbiehali, miešali sa, až napokon celkom zmizli.
Bolo to zvláštne obdobie. Nové, nepoznané a zároveň zúfalé už len predstavou, že bude trvať ďalších xy rokov. Niektorí ľudia to volajú realitou, iní životom. Ale on veľmi dobre vedel, že ak na túto hru pristúpi, bude to práve život a realita, o ktorú navždy príde. Vždy bol ale tvrdohlavý ako mulica. Možno to bolo jeho šťastie a možno aj nešťastie, no snažil sa vzdorovať. Aj tak musel začať hrať. Tak to skrátka v tejto spoločnosti chodí. To, čo nedomyslel je, že keď raz človek začne hrať, znamená to, že pristúpil na pravidlá hry. Hry, ktorú nikdy nemôže vyhrať.
Dnes to bolo iné. Boli sviatky a aspoň v jeho okolí sa čas na chvíľu spomalil. Opäť sa mu začala vracať energia, sila, entuziazmus a ideály, ktoré prehral ešte v prvom kole. Chytil druhý dych a zacítil úzkosť štyroch stien medzi ktorými trávil poledné mesiace. Všetky tie ideály boli tak vzdialené, tak cudzie. V prvej chvíli ich dokonca už ani nespoznával. Neveril, že vedel kedysi tak krásne snívať.
Išiel by sa najradšej vyplakať, no nemal komu. Nik to nechápal. Každý mu povedal, aby nič iné nečakal, že to je život. To sú všedné dni a tak ako plynú aj plynúť budú. Akoby všetci zabudli na slobodu, na voľnosť. Akoby im ani nechýbala. Nechápal to. Stále to nechápe. Možno je to ďalší dar, o ktorý v tej hre človek príde. Ktovie. No zatiaľ ju má. Cíti, ako mu uteká pomedzi prsty, ale stále si pamätá ten pocit, keď ju mal celú. Len a len pre seba. Keď to naposledy spomenul rodičom, vysmiali ho a povedali mu, aby konečne dospel.
Naozaj má dospieť? Naozaj je to to, prečo prišiel na túto zem? Veď aj sám Ježiš povedal, že deťom patrí kráľovstvo nebeské! Prečo potom chcú všetci aby dospel? Má len tak zahodiť úprimnosť, spontánnosť a naivnú radosť? Vymeniť ju za vážnosť a nejaké jemu neprirodzené správanie, len aby ulahodil niekoho úchylným predstavám o fungovaní spoločnosti? Veď je to choré – nasledovať väčšinu a plávať s prúdom. Čo je to za život?
Vtedy si uvedomil tú najhroznejšiu vec. Žije v dobe, kedy nikto nemá čas. Nikto nemá čas, aby sa zastavil a zamyslel. Zamyslel nad svojím životom, prácou, či osohom, ktorý prináša spoločnosti. V skutočnosti všetci vykonávajú len akési nacvičené úkony, bez ktorých by svet fungoval úplne rovnako a možno ešte lepšie. A pritom si všetci myslia, akí sú dôležití. „Blázni!“ zvolal so smiechom a zaklapol notebook. Dnes zas nič nenapísal a opäť raz v sebe udusil všetko to zúfalstvo a bezradnosť.