Milá J,
Nikdy som sa nezamýšľal, čo by som robil bez Teba. Nikdy som ani nemusel. Bola si pri mne vždy, keď som to potreboval. Bola si mi oporou, radcom aj priateľom v jednej osobe. Možno je to akýsi chorobný zvyk ľudského mozgu a možno človeka ako takého, že si procesy zvykne automatizovať a po čase ich začne brať ako samozrejmosť. Je to smutné, lebo si takto škodíme sami. Nevieme sa tešiť z toho, čo máme a snívame len o tom, čo by sme mať chceli. A pritom toho máme tak mnoho. Ibaže sa to nedá kúpiť a predať za peniaze a preto tomu asi moderný človek neprikladá žiadnu hodnotu. Akoby sa pojem neoceniteľný naveky vymazal z našich slovníkov, veď nakoniec aj hodnota ľudského života sa dnes už vyjadruje v dolároch.
Možno nie si preč dlho, ale býva mi za Tebou smutno. Večery bývajú dlhé a ráno zas nemám chuť vstávať, keď viem, že ma na konci celodennej púte nebudeš čakať doma s Tvojim krásnym úsmevom. Akoby si si zobrala so sebou aj veľký kus mňa a tu, v prázdnom bielom byte ostala len akási šedá schránka, ktorá čaká, kým sa vrátiš späť a vdýchneš do nej opäť farby života. Viem, že to nezávisí ani od Teba a ani odo mňa. Sú dôležitejšie veci ako som ja ,ako si Ty a možno aj ako sme my. Dôležitejšie pre spoločnosť, dôležitejšie pre budúcnosť. Stále musíme myslieť na budúcnosť, tak sme vychovávaní a tak nás to núti svet. A potom úplne zabúdame kto sme. Pracujeme len na tom, aby sme boli niekým iným a tí ľudia, ktorí sa spoznali a ľúbili pred mnohými rokmi sa neskôr stávajú cudzinci, ktorí sa vlastne vôbec nepoznajú. Taký je život, ale my takí byť nesmieme!
Viem, že čoskoro sa mi vrátiš a budeme opäť spolu. Možno to pre mňa bude večnosť, ale čas už akoby ani nehral rolu, keď viem, že máme spolu pred sebou celý život. Prosím mysli na mňa, lebo ja budem myslieť na Teba každú jednu minútu týchto nekonečných dní.
S láskou J