Kým sa dočkám Godota

Na Teba Na seba Na čas Rieku v nás Absenciu fráz Ticho más Tvoj hlas. Si tu, si tam Rozkvitám… Dnes to vítam Nepočítam Z pier Ti čítam Lásku dýcham Vzdychám. Radosť Farebnosť Občas hosť Nemravnosť A dosť! Zvykám si Na Teba, Na seba, Na nás.

Chcel som kričať ale jazyk mi stŕpol ako všetko, čo som kedy nosil na srdci a na duši Chcel som plakať ale oči dávno vyschli a odišiel z nich cit, pokoj aj nádej že raz ten príval dažďa príde Svet je zrazu opäť prázdny a každým dňom je z neho menej a menej. Len ja sa zväčšujem aby som vypĺňal tú prázdnotu svojou zbytočnou existenciou.

Dnes som dočítal zbierku básní ktorú si mi dala ešte v roku 2012 aj s kratučkým venovaním v ktorom si ma nazvala Básnikom Medzičasom som na to venovanie zabudol tak ako na mladícky sen že sa takým básnikom raz naozaj stanem Pripomenula mi to až záložka na ktorej bola rukou načarbaná nedokončená báseň v ktorej Ťa ľutujem za Tvoju slabosť pre pseudobásnikov Asi […]

O druhej v noci Je moja láska najúprimnejšia Bez krvi v alkohole Bez výčitiek svedomia V úplnom bezvetrí Na pokraji vábivej ničoty O druhej v noci Je moja túžba najvášnivejšia V pohári bez dna V knihe bez budúcnosti Hlboko pod povrchom Kde nám neublíži O druhej v noci Je moja žena najodvážnejšia V pokojnom spánku Držiac zmysel našich životov Pevne v […]

Deti sú zvláštne tvory. Majú svoju hlavu, svoj svet a pritom sú čisté ako biela tabuľa. A my rodičia sme tvory ešte zváštnejšie tvory, keď si myslíme, že tú bielu tabuľu musíme celú popísať našim písmom a prehliadame tajné znaky, ktoré majú pre zmenu naučiť niečo nás. Aj keď každý z nás sníva o veľkých veciach, svet tvoria maličkosti. A tie najmenšie […]

Rozlúčky vraj bývajú ťažké povedala raz jedna slečna ktorú som už viac nevidel Dnes si vlastne pamätám len teplo jej dychu na mojom tele a rázcestie ľudských osudov kde sme si navzájom sľúbili staré otrepané „donevidenia“ Nakoniec to až tak ťažké nebolo

Niekedy by som si najradšej zviazal do uzlíčka aspoň kúsok svojho šťastia a odišiel spomedzi štyroch stien Bezsenné noci ostali niekde v divokých spomienkach no sladký spánok býva neuveriteľne zradný A tak si ráno čo ráno zbalím do uzlíčka čo nám doma netreba a sám seba sa spýtam Kam by si vlastne šiel?

Tancovala bosá nad hrobmi svojich bohov v rannom opare, ktorý sa rozplýval ako jej sny. Vraj ju pomaly zabíjali… Jeden po druhom. No ona ich všetky prežila v chatrči na konci dúhy bez kotlíka a bez budúcnosti

Na pokraji veľkých snov Sa odohrávajú tie malé O slnečných dňoch Úprimných úsmevoch A skutočných priateľstvách My sa na nich každé ráno Smejeme z plného hrdla Ani len netušiac Že len tie malé sny Sa občas aj splnia…

Čo z toho, že svet je šialenýkeď sa všetci tvárime normálne Dýchame ako o života kyslík nám unikáv krátkych intervalochplných intenzívnych vnemov Hráme sa na dokonalýcha na rohoch našich existenciígrciame zvyšky ideálov a morálky. Takí sme my… Generácia pánov tvorstvaobete vlastných rozmarov Padáme na samé dnokým sa vytešujemeaké skvelé je byť na vrchole