Sedel som v chladnej čakárniPreplnenej bezmocnými ľuďmiČakajúc na svoj vlastnýMalý koniec sveta A pritom som tak trocha tušilŽe on prišiel už včera o polnociKeď som spitý na mol hrdo ukázalProstredník veľkému svetu a rozplakal ťa

Zvykol som si blúdievať v bludných kruhoch cigaretového dymu a každučkú noc sa s nimi rozplývať v prázdnote štyroch stien aby som ráno vzkriesil spomienky na zajtrajšok ktoré vždy zvädli skôr ako stihli odkvitnúť. Dnes som tú beznádej schoval do červenej škatuľky v ktorej mi kedysi venovala moja starodávna múza mailnký perníček pre šťastie a poslal ju ako fľašu […]

Vedel by som napísať nekonečnú telenovelu o pádoch a nešťastných koncoch Možno aj skomponovať siahodlhé symfónie o búrkach a hromobití No ja si len s úsmevom na perách zahmkám nestarnúcu melódiu a obzriem sa za seba kde stoja všetky postavy ktoré si mysleli že vyhrali keď ma videli na kolenách