Včera okolo obeda som sa vybral do mesta. Vonku je odrazu príjemne teplúčko, vrabce čvirikajú po stromoch, dokonca aj divé husi sa vracajú zo svojich zimovísk. To všetko sú neklamné znaky, že jar sa pomaly blíži. Zanedlho sa príroda začne preberať k životu po dlhom zimnom odpočinku. Začnú pučať stromy, kvitnúť kvety a zazelenie sa hora, ktorú vidím z obloka mojej izby. Je celkom prirodzené, že by som sa z toho mal radovať; veď jar je prvý krôčik k letu a leto pre mňa symbolizuje život. Ale akoby vo mne stále zostávali akési prežitky zo zimy…
Myslím, že každého z nás trápia určité problémy, nevyriešené, či často aj vyriešené veci, ktoré z rôznych príčin nemôžeme, respektíve nechceme nechať tak a preniesť sa cez ne. Je to zvláštne, lebo vieme, že zaoberať sa tým je zrazu bezpredmetné a my sa miesto konštruktívnej činnosti hrabeme v zemi a hľadáme akési artefakty, ktoré by nám objasnili, čo sa onoho roku pred Kristom vlastne udialo. A čo je na tomto nezmyselnom bádaní najhoršie, je, že jediné čo môžeme nájsť sú iba črepiny kedysi prekrásne zdobených amfor, ktorých vzácny obsah dávno vpila vyprahlá zem.
Možno to bude osud, či možno prekliatie, ale po každej jednej zime mávam tieto archeologické záchvaty. A tohto roku bola zima obzvlášť krutá a pre mňa osobne, svojím spôsobom, aj obzvlášť mrazivá. Zamrzlo toho okolo mňa (a do veľkej miery) aj vo mne mnoho. A čo je na tom najsmutnejšie, stále si odkladám tie sochy z ľadu, ktoré sa počas dlhých mrazivých nocí akosi nakopili. Mám ich uložené tuto na poličke, rovno pri posteli, hneď vedľa budíka, aby som sa na ne mohol pozerať každučký večer, keď zaspávam, ba dokonca aj ráno, keď otváram oči. Neviem si ani sám vysvetliť, čo ma na tých zamrznutých veciach tak fascinuje. Túžobne som však očakával tie divé husi v nádeji, že prinesú so sebou teplo južných prístavov a lúče tropického slnka; že sa moje ľadové sochy sa samy roztopia a prestanú ma strašiť.
No asi je stále ešte priskoro na jar a tie husi iba zablúdili, či z iného dôvodu prileteli už teraz. Každopádne, keď som sa dnes ráno zobudil, dúfajúc, že na poličke nájdem už len vodu, padajúcu kvapka po kvapke z poličky na parkety, zmrazil ma opäť pohľad na moje ľadové výtvory.
Celá debata | RSS tejto debaty