Vieme, že zajtra zabudnemeŽe nie to láska páli pri srdciMy k sebe nikdy patriť nebudemeTak aspoň dnes buďme milenci Milujeme sa a nemilujemeZa chvíľu sa nebudeme ani milovaťVieš, že som vedel, že sa opijemeNo nevieš, že ja ďalej budem sa opíjať …bez teba

Chcem sa dostať medzi Vaše snyJak Vy dostali ste sa medzi mojeTulák, čo dosiaľ putoval noci, dniChce nájsť domov duši svojej Kráčal som po prašných cestáchS batôžkom lásky na pleciPrespával v plesnivých mestáchSchovával jazvy na srdci Dnes však stretol som na rázcestíVás a Vy ste sa ma nebáliOdtrhaného tuláka, otroka nerestíDo teplej náruče ste schovali

Je zvláštne, koľko svetla dokáže vykúzliť jedna tmavá ulička. Stáli sme v jej strede, v tej najväčšej tme, a ja som Ťa aj tak videl ako za bieleho dňa. A pritom som Ťa vidieť nepotreboval. Veď som Ťa videl snáď už tisíckrát. Takmer v každom mojom sne. Bola si tancujúcou bosou lesnou vílou s vencom z púpav, šialene smutnou princeznou, vždy láskavou ženou, bola […]

Sú momenty, kedy sa vám zrazu, z ničoho nič, zosype celý svet. Je to zvláštny pocit. Najskôr vám srdce na chvíľu zastane a potom sa prudko rozbúši. Akýsi kŕč vám zovrie žalúdok a ťažko sa dýcha. Nie je ľahké sa z toho všetkého potom vyhrabávať… Ak by ste sa ma spýtali, prečo tak veľmi dôverujem ľuďom, tak vám asi neodpoviem. Nie som pritom ľudomil […]

Je sranda ako ten čas rýchlo uteká. Jeden deň sedíte v tmavej izbe a hráte na ústnej harmonike smutné pesničky a zrazu, keď ju od úst odtrhnete zistíte, že ste na tom nástroji osamelých tulákov hrali celý rok dookola tie isté pesničky miesto toho aby ste sa naučili hrať čosi veselšie. Mám rád ústnu harmoniku. Asi to bude tým, že s mojim „sluchom“ by som na nič […]

Vraví sa, že čas zahojí všetky rany. Možno to aj tak trochu bude pravda, no skôr si myslím, že tým ozajstným liečiteľom je ľudská zábudlivosť. Samotný čas by bol bez tejto našej „výnimočnej schopnosti“ úplne bezcenný a bezmocný… Dnes ráno, cestou do práce, som mlčky pozerajúc z okna trolejbusu počúval Johna Coltrana. No a ako to už u mňa býva […]

Jak záhradník trháva kvety ružíBy ruže lepšie kvitliTak naivné ženy, zvedení mužiTrhajú lásky kúskyV nádeji, že bude kvitnúť viac Tá hriešna ľudská nenásytnosťNekonečná, smiešnaSpôsobí, že cítim sa jak hosťNa miestachKde mal by som byť doma…

Je to zvláštne, ale prvý raz v živote s napätím očakávam jeseň. Akoby sa v septembri, mesiaci uplakaných čiernych mrakov, studených vetrov a krátiacich sa dní, malo udiať čosi prevratné, čosi, čo zmení môj život. A možno len potrebujem zaškrtnúť v kalendári zmenu ročného obdobia, aby som v duchu nemohol vyčítať počasiu, že sa svojím trucovaním správa […]

Včera pred spaním som na teba myslel. Vlastne myslievam na teba často, ale včera to bolo silnejšie. Chcel som ťa objať, pohladiť po tých dlhočizných vlasoch a bozkať na čelo. Držal by ťa tak hoc aj celú večnosť a možno ešte dlhšie. Čakal som dlhé roky a dočkal som sa. Vo svetle pouličných lámp a tieni protihlukových bariér na tom najromantickejšom mieste na […]

Neznášam ju, a predsa o nej tak často píšem. Býva počiatkom konca a vstupnou bránou do dní plných mrazu a ľadu. Silný vietor sfukuje ohne dohárajúcich sviec a všetko, čo mu odolá pokropia chladné slzy slabnúceho slnka schovávajúceho sa za tmavými mračnami . Hrá mnohými farbami a vystiela chodníky suchým lístím. Jeseň… tak krásne a zároveň tak smutné […]