Spýtala si sa ma, či bude ráno básnička a ja som Ti odpovedal, že neviem. A pritom by som Ti rád napísal hoc aj tisíce básní a čítal Ti ich každú noc pred spaním. No všetky by boli o jednom a tom istom. Navyše som si istý, že nemá ani zmysel písať, že mi chýbaš. To si isto cítila aj sama keď som Ťa držal a objímal.
Ani neviem prečo píšem tieto riadky a prehrabávam sa takto na verejnom piesočku. Možno som troška pripitý, možno stále rozčarovaný z večera a možno tak trošku zúfalý z toho, že kým Ťa znova uvidím ubehne mnoho, mnoho dlhých dní. Ale asi to tak má byť. Možno práve v tom je celá tá krása a všetka príťažlivosť. Neviem. Sú veci ktoré sa vysvetľujú ťažko a asi medzi ne patrí aj to, čo je medzi nami. Ktovie, čo bude za mesiac, za dva, za rok…
Možno na seba časom zabudneme, veď ľudia sú od prírody zábudliví a možno, jedného dňa, keď rozkvitnú margaréty a zaspieva škovránok, možno vtedy… Nie! Neverím v zázraky; a keby som aj veril, sú ľudia ktorí ich potrebujú viac. Vlastne som len chcel vykričať do celého sveta to čo Ti asi nikdy do očí nepoviem – Chýbaš mi.
Celá debata | RSS tejto debaty