Kým sa dočkám Godota

Stáli sme na kopci a vietor sa ti hral s dlhými, hustými vlasmi. V diaľke zvonili zvony a ty si mi povedala, že odchádzaš. Vraj do krajiny ďalekej, kde vychádza slnko, voda sa sype a piesok leje. Nerozumel som tomu, neveril a prepočul to v nádeji, že to bol len úryvok zo zbierky básní, ktorú sme si vtedy spolu čítali…

Nebol to úryvok, lež samostatná báseň. Báseň o tebe a celej jednej kapitole tvojho života. Neveril som, že bude až tak veľmi ťažké ťa pustiť do sveta. Veď aj tak sme sa za ostatné roky skoro vôbec nevídali. Možno žijeme v jednom meste, no každý v inom svete. Ja uväznený v bludnom kruhu porcelánových balerín a ty ponorená vo svojom svete melancholických konštrukcií. Ale predsa som vedel, že si blízko a to mi dávalo akýsi pocit spokojnosti. Vedel som, že môžem kedykoľvek prísť, ty ma objímeš, budeme sa rozprávať a ja budem v tvojich hnedých očiach hľadať inšpiráciu. Teraz, keď si preč a tento pocit odišiel spolu s tebou, ľutujem, že som za tebou nechodieval častejšie. Akoby spolu s oným pocitom zmizla aj nádej, že ťa ešte niekedy uvidím a to aj keď viem, že raz sa isto vrátiš z tej rozprávkovej krajiny čerešňových kvetov.

Dnes, keď opäť stojím na tom kopci a v diaľke zvoní umieračik, píšem smutné básne o tom, ako mi chýbaš. Nech si už akokoľvek ďaleko, mám ťa vždy pri sebe, v najkrajšom kútiku básnikovho srdca, kde naveky budeš mať výsadné postavenie, ktoré právom prináleží tej najväčšej múze.