Je to zvláštne, ale prvý raz v živote s napätím očakávam jeseň. Akoby sa v septembri, mesiaci uplakaných čiernych mrakov, studených vetrov a krátiacich sa dní, malo udiať čosi prevratné, čosi, čo zmení môj život. A možno len potrebujem zaškrtnúť v kalendári zmenu ročného obdobia, aby som v duchu nemohol vyčítať počasiu, že sa svojím trucovaním správa ako malé dieťa.
Jeseň bola pre mňa vždy trpkým obdobím krokodílích sĺz. Pominuli horúce dni a nastala príprava na obdobie bieleho temna a nepríjemných mrazov. No keďže sa toho roku psie dni akosi odmietajú dostaviť, mávam čoraz častejšie pocit úzkosti z nastávajúcej sa jesene, aj keď len teraz má začať august. Je to zvláštne, nepamätám si, že by bolo niekedy počas môjho života tak chladné leto. Asi aj preto vo mne rastie domnienka, že aj jeseň bude iná a niečo v mojom živote sa naozaj zmení. Možno hora zahrá rôznymi farbami skôr a padajúce listy zakryjú moje stereotypmi vyšliapané chodníčky a ja potom zablúdim do miest, ktorých sa ľudská noha ešte nedotkla a nájdem tam poklad, či pyšnú princeznú, ktorú potom unesiem prezlečený za záhradníka do môjho zakliateho kráľovstva ľadových sôch a spoločne zlomíme kliatbu naň uvalenú. Veď raz sa predsa len musí prelomiť onen bludný kruh, aby som konečne mohol začať žiť a dýchať a pripojil sa tak k hŕstke vyvolených, čo to skutočne dokážu.
Najskôr je toto všetko len planý poplach, ale stále tu jestvuje nádej, že sa niečo zmení. Viem, že by som mal pre zmenu spraviť čosi aj ja sám, veď nadarmo sa nevraví, že bez vetra sa ani lístok nepohne, no ja sa radšej spoľahnem na chladné vetry, čo so sebou prinesie september, keďže moje snahy fúkať do korún stromov boli do dnešných dní vždy márne.
Celá debata | RSS tejto debaty