Kým sa dočkám Godota

Vraví sa, že čas zahojí všetky rany. Možno to aj tak trochu bude pravda, no skôr si myslím, že tým ozajstným liečiteľom je ľudská zábudlivosť. Samotný čas by bol bez tejto našej „výnimočnej schopnosti“ úplne bezcenný a bezmocný…

Dnes ráno, cestou do práce, som mlčky pozerajúc z okna trolejbusu počúval Johna Coltrana. No a ako to už u mňa býva dobrým zlozvykom, pohrúžil som sa do vlastných myšlienok. Občas, a to nik nevie prečo, to na človeka všetko doľahne a aj ten najväčší optimista má zrazu problém udržať si úsmev na tvári. V rýchlosti mi prebehli hlavou udalosti nedávno minulé a ja som si popri tom nemom, čiernobielom a zrniacom filme zrazu uvedomil, že nemá vôbec dej. Akoby sa všetky dejotvorné elementy vystrihli a ostali iba tupé, nepríjemné pocity ktoré tie hmýriace sa obrázky vyvolávali. Verte, či nie, no neviem ako vyzerala, nespomeniem si ani ako voňala a nevedel by som vám už ani povedať, čo všetko mi tá osoba vlastne spravila, že ma to tak veľmi zmenilo. To všetko akoby zmizlo pod vrstvou prachu ľudského podvedomia a čo nezakryl prach odvial vietor, ktorý pri vysokej rýchlosti ubiehajúcich dní fúkajúc do tváre často spôsobuje slzenie očí. Čo však vietor nedovial a ani prach nezakryl sú pocity. Tie sa akosi mocne zahryzli do duše pomaličky si z nej odštipkávajú. Neviem prečo nezmizli spolu so spomienkami… Veď tak by to malo byť – koniec koncov, načo je filmu zvuk bez obrazu?