Kým sa dočkám Godota

Sú momenty, kedy sa vám zrazu, z ničoho nič, zosype celý svet. Je to zvláštny pocit. Najskôr vám srdce na chvíľu zastane a potom sa prudko rozbúši. Akýsi kŕč vám zovrie žalúdok a ťažko sa dýcha. Nie je ľahké sa z toho všetkého potom vyhrabávať…

Ak by ste sa ma spýtali, prečo tak veľmi dôverujem ľuďom, tak vám asi neodpoviem. Nie som pritom ľudomil a nemám ani rád veľa ľudí na jednom mieste. Skôr by som povedal, že ľudí okolo seba si vyberám. Mám na nich však veľmi zlý odhad. Možno to bude tým, že v nich hľadám len to dobré, nech je to už zahrabané v akomkoľvek v kúte ich duší. Neviem, či je to dar a či prekliatie, ale čo už viem je, že mi občas zvykne padať svet, keď ma podkopnú ľudia, ktorým verím a ktorých mám rád. Každý, každučký raz si poviem, že už tú istú chybu už nespravím, že sa budem riadiť rozumom a nie srdcom, či pocitmi, a predsa sa vždy sklamem. A zakaždým sa prudko otrasú základy môjho vysnívaného sveta, sveta, v ktorom majú vznešené ideály stále svoje miesto. Ale to, aby sa stal naozaj skutočným, by v ňom asi nesmeli žiť ľudia a možno asi ani ja…