Zvykol som si sedávať pod odkvapom cez tie najväčšie búrky a kričať do tmy nezmyselné vety o všetkom a o ničom. Vedel by som napísať siahodlhý román o každej jednej kvapke ktorá kedy spadla z toho odkvapu a poliala rastúcu beznádej. No asi si to radšej nechám pre tých čo ma tam raz nájdu odvezú, usušia, nakŕmia tabletkami a budú počúvať…

Zrútil sa môj malý hradčo ma chránil pred svetomkeď som sa každučký večerbál ďalšieho rána Zbúrali ho jerichovské trúbyktoré v snahe ma konečne zobudiťv ten osudný deň trúbilioveľa hlasnejšie ako dovtedy A tak som medzi tými ruinamiZostal stáť samučký ako prsts trpkým pocitom, že si za totak trochu môžem sám…

Oblaky sa rozplynuliako ideály mojej mladostia slnko začalo naháňaťsivé tiene svedomia Dnes už viem, že márnim časkeď sa márne snažím utiecťz márnice premárnených snovdo zasľúbenej zeme No zajtra ma snáď už odvezúdo Bieleho hotela v horáchkde sa vraj nakoniec aj tak všetci stretneme

Aj keď prší je slnečný deňniekde v inom kraji svetav diaľkach ktoré lákajúomamnými vôňami No ja radšej sedím pod odkvapomna rohu Eisnerovej a Jána Smrekanadávajúc na kurevský chlada mráz na srdci