Hrad

15. mája 2012 23:15, Prečítané 1 742x, Bolemír, Poézia, Zamyslenia

Zrútil sa môj malý hrad
čo ma chránil pred svetom
keď som sa každučký večer
bál ďalšieho rána

Zbúrali ho jerichovské trúby
ktoré v snahe ma konečne zobudiť
v ten osudný deň trúbili
oveľa hlasnejšie ako dovtedy

A tak som medzi tými ruinami
Zostal stáť samučký ako prst
s trpkým pocitom, že si za to
tak trochu môžem sám…

Posledný 16. 05. 2012, 06:19

Debata ( 1 príspevok )

Veľmi pekné!!!!!! ...

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Zvykám si

31.01.2018

Na Teba Na seba Na čas Rieku v nás Absenciu fráz Ticho más Tvoj hlas. Si tu, si tam Rozkvitám… Dnes to vítam Nepočítam Z pier Ti čítam Lásku dýcham Vzdychám. Radosť Farebnosť Občas hosť Nemravnosť A dosť! Zvykám si Na Teba, Na seba, Na nás.

Z druhej strany

01.08.2017

Chcel som kričať ale jazyk mi stŕpol ako všetko, čo som kedy nosil na srdci a na duši Chcel som plakať ale oči dávno vyschli a odišiel z nich cit, pokoj aj nádej že raz ten príval dažďa príde Svet je zrazu opäť prázdny a každým dňom je z neho menej a menej. Len ja sa zväčšujem aby som vypĺňal tú prázdnotu svojou zbytočnou existenciou.

Ďakujem sa dá povedať rôznymi spôsobmi

08.07.2016

Dnes som dočítal zbierku básní ktorú si mi dala ešte v roku 2012 aj s kratučkým venovaním v ktorom si ma nazvala Básnikom Medzičasom som na to venovanie zabudol tak ako na mladícky sen že sa takým básnikom raz naozaj stanem Pripomenula mi to až záložka na ktorej bola rukou načarbaná nedokončená báseň v ktorej Ťa ľutujem za Tvoju slabosť pre pseudobásnikov Asi [...]

Najnovšie správy