O múzach a útesoch

13. marca 2013 00:43, Prečítané 1 453x, Bolemír, Poézia

Mala niečo do seba
každá pojašená víla
s ktorou ráno do neba
utiekla krásna chvíľa

Dnes blednú spomienky
z čistiniek prízemných citov
kde rozdával som prstienky
s očkami z čiernych nefritov

Len občas sa vynoria
z temnôt bájnych lesov
iskierky čo vždy dohoria
kým ich zhodia z útesov

do sladkých vôd zabudnutia

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Zvykám si

31.01.2018

Na Teba Na seba Na čas Rieku v nás Absenciu fráz Ticho más Tvoj hlas. Si tu, si tam Rozkvitám… Dnes to vítam Nepočítam Z pier Ti čítam Lásku dýcham Vzdychám. Radosť Farebnosť Občas hosť Nemravnosť A dosť! Zvykám si Na Teba, Na seba, Na nás.

Z druhej strany

01.08.2017

Chcel som kričať ale jazyk mi stŕpol ako všetko, čo som kedy nosil na srdci a na duši Chcel som plakať ale oči dávno vyschli a odišiel z nich cit, pokoj aj nádej že raz ten príval dažďa príde Svet je zrazu opäť prázdny a každým dňom je z neho menej a menej. Len ja sa zväčšujem aby som vypĺňal tú prázdnotu svojou zbytočnou existenciou.

Ďakujem sa dá povedať rôznymi spôsobmi

08.07.2016

Dnes som dočítal zbierku básní ktorú si mi dala ešte v roku 2012 aj s kratučkým venovaním v ktorom si ma nazvala Básnikom Medzičasom som na to venovanie zabudol tak ako na mladícky sen že sa takým básnikom raz naozaj stanem Pripomenula mi to až záložka na ktorej bola rukou načarbaná nedokončená báseň v ktorej Ťa ľutujem za Tvoju slabosť pre pseudobásnikov Asi [...]

Najnovšie správy