Deti sú zvláštne tvory. Majú svoju hlavu, svoj svet a pritom sú čisté ako biela tabuľa. A my rodičia sme tvory ešte zváštnejšie tvory, keď si myslíme, že tú bielu tabuľu musíme celú popísať našim písmom a prehliadame tajné znaky, ktoré majú pre zmenu naučiť niečo nás.
Aj keď každý z nás sníva o veľkých veciach, svet tvoria maličkosti. A tie najmenšie sú spravidla najvzácnejšie, len si to musíme najprv uvedomiť. Jednou z takýchto maličkostí je pre mňa nefalšovaná a úprimná radosť môjho 9 mesačného syna, keď sa na neho od počítača pozriem a poviem mu, že sa s ním idem chvíľu hrať. (Samozrejme, že on tej mojej hantírke nerozumie a aj to hranie vyzerá tak, že ja si staviam stavebnicu a on si zatiaľ strká do úst všetko čo nájde okolo, čakajúc na nestráženú chvíľu, aby mi môj výtvor zbúral a ožužlal čo z neho zostane.) No ten úprimný úsmev od ucha k uchu a tie rozjasané oči, ktoré som si zaslúžil len preto, že som si ho konečne všimol, ma vždy dojmú k slzám.
V tvári dieťaťa nájdete tie najušľachtilejšie city, bez prímesí. Čistá láska, bezhraničná dôvera, úprimnosť a radosť z každej maličkosti. Dospeláci to nevedia; ani ja to už neviem a to sa ma to môj malý synček snaží už pár mesiacov naučiť. Tieto ušľachtilé city som zabudol v niektorom z motorestov na ceste životom a čo je najhoršie, neviem si ani spomenúť na ich vôňu a chuť. A vôbec, čo môžeme čakať od sveta, kde vám od útleho dieťaťa vštepujú, aby ste nikomu neverili a udupávajú vo vás takmer každý pocit radosti argumentujúc nevhodnosťou situácie alebo snahou vás motivovať k vyšším métam?
Dieťa nás učí byť človekom. Učí nás úprimnosti, učí nás bezhranične a bezpodmienečne milovať a učí nás odpúšťať. Ale to len za predpokladu, že mu načúvame. Ako rodičia sme tu, aby sme deti chránili, no zároveň by malo byť našou snahou im porozumieť a učiť sa od nich, aké je to byť opäť tou čírou, nepoškvrnenou dušou, na ktorú sme už všetci zabudli…
Celá debata | RSS tejto debaty