Vždy ma fascinovali diaľky, no zároveň som sa ich vždy aj strašne bál. Neviem prečo. Vždy keď som si pozeral fotky vzdialených miest, hovoril som si, ako rád by som niečo také raz videl naživo. Zaprisahával som sa, že raz tam pôjdem a uvidím všetku tú krásu, no v kútiku duše som i tak vždy vedel, že sa tak nikdy nestane. Neviem, či som len domased, alebo zbabelec, no asi to bude niečo z toho, čo mi tak úporne bráni poznávať diaľavy.
Neviem čím to je, ale ženy a diaľky v mojom svete vykazujú isté paralely. Túžim po nich, a predsa sa nikdy neodhodlám ich spoznať. Vždy pre mňa ostávajú tajomné, s pichľavou vôňou všakovakých korením a chuťou tropických plodov. Akoby som sa bál, že keď ich spoznám a uvidím v plnej kráse, tak oľutujem všetku tú cestu a námahu. Vždy len privoniam a z času na čas i ochutnám a hneď sa vraciam k svojim koreňom. Možno sa niekde kdesi v hlbokom podvedomí desím predstavy, že by sa mi zapáčili a ja by som sa vzdal svojho doterajšieho života a odišiel do rajskej záhrady, z ktorej hriešnikov po čase i tak vždy vyženú.
Ale ktovie, možno sa raz odhodlám spoznať aj iný svet ako je ten môj a to aj skrz riziko sklamania. Veď, nakoniec, život je predovšetkým o sklamaniach. A práve sklamania nás aj formujú a zoceľujú.
Celá debata | RSS tejto debaty