Žobráci nechodievajú do neba
23. júla 2013 14:00,
Prečítané 1 676x,
Bolemír,
Poézia
Mohol som zomrieť tisíc ráz
počas dlhých chladných nocí
keď som sa spoliehal na teplo
neznámych múz tlejúcich o život
No ja som vždy prežil do rána
aby som mohol potom celý deň
umierať pomaly až do ďalšej noci
v perinách, čo voňali lacnými parfumami.
Stával som každé ráno na zastávke
plnej podobných šťastných osudov
hneď vedľa smradľavého žobráka
čo ráno, čo ráno už asi sto rokov
na tej istej zastávke čakal
na autobus so šťastným číslom
ktorý by ho za posledné deci
lacného vína odviezol tam
skadiaľ by už nikam nemusel ísť.
A ja som mu ani len nezakýval
keď som mu tú miestenku obsadil…
31.01.2018
Na Teba Na seba Na čas Rieku v nás Absenciu fráz Ticho más Tvoj hlas. Si tu, si tam Rozkvitám… Dnes to vítam Nepočítam Z pier Ti čítam Lásku dýcham Vzdychám. Radosť Farebnosť Občas hosť Nemravnosť A dosť! Zvykám si Na Teba, Na seba, Na nás.
01.08.2017
Chcel som kričať ale jazyk mi stŕpol ako všetko, čo som kedy nosil na srdci a na duši Chcel som plakať ale oči dávno vyschli a odišiel z nich cit, pokoj aj nádej že raz ten príval dažďa príde Svet je zrazu opäť prázdny a každým dňom je z neho menej a menej. Len ja sa zväčšujem aby som vypĺňal tú prázdnotu svojou zbytočnou existenciou.
08.07.2016
Dnes som dočítal zbierku básní ktorú si mi dala ešte v roku 2012 aj s kratučkým venovaním v ktorom si ma nazvala Básnikom Medzičasom som na to venovanie zabudol tak ako na mladícky sen že sa takým básnikom raz naozaj stanem Pripomenula mi to až záložka na ktorej bola rukou načarbaná nedokončená báseň v ktorej Ťa ľutujem za Tvoju slabosť pre pseudobásnikov Asi [...]
Celá debata | RSS tejto debaty