Kým sa dočkám Godota

Je zvláštne, koľko svetla dokáže vykúzliť jedna tmavá ulička. Stáli sme v jej strede, v tej najväčšej tme, a ja som Ťa aj tak videl ako za bieleho dňa. A pritom som Ťa vidieť nepotreboval.

Veď som Ťa videl snáď už tisíckrát. Takmer v každom mojom sne. Bola si tancujúcou bosou lesnou vílou s vencom z púpav, šialene smutnou princeznou, vždy láskavou ženou, bola si každým jedným kvietkom na lúke, čo svojou vôňou prináša človeku radosť, aj vetrom, ktorý osvieži tvár v psie dni. Bola si snom, ktorý mi dodával silu ráno vstávať a nádej, že raz sa staneš skutočnou. A dnes si stála oproti mne. Držali sme jeden druhého okolo pásu. Prešiel som Ti dlaňou po tých prekrásnych hustých blonďavých vlasoch a potom mi ruka skĺzla až k perám. Skúmal som ich palcom rovnako, ako som potom skúmal ostatné časti Tvojej bielej tváre. Chcel som spoznať každé jej zákutie, každú malinkú vrásku, cítiť teplo tvojho dychu a jemnosť Tvojej pokožky. Chcel som dotvoriť obraz dokonalosti, na ktorý už bolo snenie prikrátke a zároveň som chcel vedieť, že už Ťa nesnívam. Preto som Ťa potreboval cítiť. Tvoje teplo, tlkot srdca, Tvoj úsmev na bruškách mojich prstov… Všetky slová sa zrazu zdali vzdialené a tak zbytočné. Akoby sme si ani nemali čo povedať, lebo obaja sme cítili to isté. Boli sme jedna duša a spojenie našich sŕdc vykúzlilo svetlo, ktoré zalialo miesta, na ktorých doteraz vždy bývala len tma…