Si mojou malou oázou pokojav tomto zasranom suchom svetedo ktorého deň čo deň odchádzamhľadať stratené cnosti Dnes som živú vodu nenašieltak exujem dvojdecáky melanchóliea cholericky trieskam do základovnového sveta, ktorý si mi sľúbilakeď som ti šepkal do uchačarovnú formulku zaklínačov dažďa Tak mi prosím teraz povedzčo sa so mnou stanekeď jedného dňa vyschneš […]

Bojím sa večerovmedzi chladnými štyrmi stenamiktoré za dlhé rokynasiakli túžbami ktoré by len blázon nazval vznešenými Možno som tak trochu bláznom aj ja sámkeď si myslím, že tie večery raz pominúty prídeš do izby a zažneš oheňaby som sa netriasol zimouako kedysi v Dobe ľadovej Kým tieto verše dopíšembudem už opäť snívať svoje bláznivé sny o tom ako raz […]

Mohol som zomrieť tisíc ráz počas dlhých chladných nocí keď som sa spoliehal na teplo neznámych múz tlejúcich o život No ja som vždy prežil do rána aby som mohol potom celý deň umierať pomaly až do ďalšej noci v perinách, čo voňali lacnými parfumami. Stával som každé ráno na zastávke plnej podobných šťastných osudov hneď vedľa smradľavého žobráka čo […]

„Letné noci sú príliš krátkena drobné rozjímania“vravievam si každý večer pred spaním A predsa vždy zistímako veľmi sa mýlimkeď o tretej nadránom zaspieva pod oknamipartia spitých mladíkovodrhovačku z 90tych rokovo tom ako ľudia nie sú zlí Vtedy im verím každý jeden falošný tónlebo deň čo deň vidím ľudí oslavovaťsvoje malé víťazstvá a prehryna […]

Čosi som stratilvčera, či predvčeromsám neviem kedy Pár rozprávok, pár snova pár ťažkých rúkčo ma objali keď bolo najťažšie To všetko v jednom malom batôžku. Zobral si ho starý mužna cestu dláždenú spomienkamiaby neprišiel s prázdnymi rukami Kedysi mi to všetko s láskou darovalno dnes mi to už nepatría mne to chýba Tak veľmi mi to chýba…

Už viem aké je blúdiťlen tak po svetea v šialených návaloch samotyskákať z drevených mostovčo spájajú nespojiteľnékým na každom brehučaká len pár odkvitnutých púpava tisíce nadržaných žiabdotvárajúcich nekonečnosťkonečných diaľokkam sa z času na časzatúžim vytratiťa kopnúť tak do gulínašu ružovú budúcnosť. Dnes by som sa už asi ani nevrátilkeby som […]

Z bezpečia ôsmeho poschodiasom sledoval ohnivú žiarunad mestom hriechuktorú som chcel hasiťvlastnými slzami A v okne naprotisa v tme nočnej lampyzjavila tenká siluetakrajšieho zajtrajška.Zatancovala tanec plodnostiaby si potom nahá až na kožuľahla do postele samaPresne tak ako ja

Zima bola dlháAkoby vedela, že sa viac nevrátia tak len zotrvávalav smrteľnom kŕči My všetci sme zúfaločakali na ránoaby roztopilo ľadyktoré medzi nami vznikli Vonku poletoval sneha celý svet sa tváril že prišla jaraž kým úplne nezakrylklzké chodníky do neznáma

Ukážem ti kvetyNaučím ťa (ich) cítiťOtvor srdce Poď! Celý svet sa podtáčalokolo jej, mojej osiBol som ním, bol som ňou bol som namiNebolo nič a bolo všetko Išiel som. Po stopách jej vônepo vôňi jej stôp Do zeme kde kvitnú dušea nik im preto netrhá hlavy Kde z neba padá hviezdny prachdo vlasov a na rozprestrené krídla Len poď… Šepkala so smiechom v očiacha […]

Mala niečo do sebakaždá pojašená vílas ktorou ráno do nebautiekla krásna chvíľa Dnes blednú spomienkyz čistiniek prízemných citovkde rozdával som prstienkys očkami z čiernych nefritov Len občas sa vynoriaz temnôt bájnych lesoviskierky čo vždy dohoriakým ich zhodia z útesov do sladkých vôd zabudnutia