Ani neviem ako som sa v noci dostal domov a ani neviem, či som pri tom stále myslel na teba tak ako to robievam celé dni. Bol to zvláštny pocit byť vzdialený realite a zároveň byť tak blízko tebe i keď si o tom asi nemala ani potuchy. Prebudil som sa v posteli s topánkami na nohách a strašnou bolesťou hlavy zistiac, že to celé bolo len obyčajné delírium

Neľúbim teba, neľúbim seba.Len vdychujem prachkrátkych snov z krídel motýľovčo si zmysleli, že patriado môjho žalúdka. Leto za letom sa táram svetomhľadajúc lásku z pesničieka v túžbe po slobode som len zlodejčo kradne dary úprimné…a sľubuje, a sľubuje

Sníval som o kráse vpísanej do vrások na zvodnej tvári ktorú som v noci celú preskúmal palcom pravej ruky Vryl si každý detail hlboko do pamäti presne na to miesto z ktorého sa všetko vytratí do neznáma hneď ako zavrieš dvere

Rozprával som Ti o samote. O tom aká zvykne byť strašná A aj o tom ako by som dal všetko Len aby už naveky odišla A pritom som bol s Tebou Pod jednou veľkou perinou Presne tak, ako v tých Náučných filmoch pre dospelých Keď som dopovedal celý príbeh Ďalšej stratenej existencie Zaplakali všetci okrem Teba, Ty miluješ, preto si nerozumela…

Pokladám hlavu na vankúšktorý už dávno nevoniažiadnou z vábivých vôníTajomnej a zvodnej jari Snívam len ďalší mokrý sena alergény sa zatiaľ rozplývajúv nezastaviteľnom kolotočinekonečných stereotypov Vyprcháva čaro vlasovšialene dlhých, šialene tmavýcha s ním ráno vyprchá aj túžbapretože kúzla patria noci

Zvykol som si sedávať pod odkvapom cez tie najväčšie búrky a kričať do tmy nezmyselné vety o všetkom a o ničom. Vedel by som napísať siahodlhý román o každej jednej kvapke ktorá kedy spadla z toho odkvapu a poliala rastúcu beznádej. No asi si to radšej nechám pre tých čo ma tam raz nájdu odvezú, usušia, nakŕmia tabletkami a budú počúvať…

Zrútil sa môj malý hradčo ma chránil pred svetomkeď som sa každučký večerbál ďalšieho rána Zbúrali ho jerichovské trúbyktoré v snahe ma konečne zobudiťv ten osudný deň trúbilioveľa hlasnejšie ako dovtedy A tak som medzi tými ruinamiZostal stáť samučký ako prsts trpkým pocitom, že si za totak trochu môžem sám…

Oblaky sa rozplynuliako ideály mojej mladostia slnko začalo naháňaťsivé tiene svedomia Dnes už viem, že márnim časkeď sa márne snažím utiecťz márnice premárnených snovdo zasľúbenej zeme No zajtra ma snáď už odvezúdo Bieleho hotela v horáchkde sa vraj nakoniec aj tak všetci stretneme

Aj keď prší je slnečný deňniekde v inom kraji svetav diaľkach ktoré lákajúomamnými vôňami No ja radšej sedím pod odkvapomna rohu Eisnerovej a Jána Smrekanadávajúc na kurevský chlada mráz na srdci

Dnes v noci som plakalnad svojím prázdnym životomkým vedľa mňa spalaakási neznáma ženskáz neďalekého baru Modlitbou som zakladaločistné svätojánske ohneaby konečne vydymilitragikomických démonovz mojej čiernej duše Havranmi som poslalodkaz zavrhnutým múzamprikovaným na skaláchže i ony sú stratenéa šiel sa vygrcať