Vonku pršalo. Sedel som v tmavej izbe a počúval Norah Jones Z neba padali anjeli lebo kyslý dážď im zmyl z krídel hviezdny prach Mali sa radšej ostať šmýkať na Mliečnej dráhe a nechodiť strážiť stratené existencie

Dážď kvapkal na viečkaA bolo to smiešneLebo doteraz vždy padával z nich Rehotal som sa pred krčmouA schovával pohárČo som práve hrdinsky ukradol Práve tak, ako si tyUkradla aj to máloČo ostalo po krajšom zajtrajšku.

Prestal som počúvať spev vtákovNa oblohe hľadať veľký vozV lese plnom bosorákovZišiel z cestičky divých kôz Stratil som sa v splne lunyKeď najlepšie vidieť na cestuVeď vždy keď človek hľadá únikNájde zapredanú nevestu V horách býva krutá jeseňPrežijú len duté ozvenyRoznesú moju smutnú pieseňPo dolinách pustej krajiny

Necítim zimuNecítim teploVnorený do sebaStrácam sa v čase Dnes bolo včeraZajtra bolo dnesUž nie somUž nie si … Disperzia

Nikdy som nevedel, na čo ľudia mysliaKeď kvapky vody kresliaObrazy do piesku. Nikdy som nevedel, či sú ľudia sprostíKeď vo svojej chamtivostiTrhali kvetom hlavy. Nikdy som nevedel, čo si myslia ľudiaKeď pre nič za nič sľúbiaČo nedokážu splniť

Prečo ľudia pília stromy A stavajú z nich mosty Aby keď začujú hromy Spálili tie malé skvosty? Chytajú do sieťky motýľov By im z krídel zmyli prach Svojich hriešnych priateľov Navždy chcú mať nadosah Sľúb, že nebudeš takto chybiť Nebudeš hasiť slobody plamene Bo ak ty viac budeš ma ľúbiť Menej budem ja túžiť po Tebe

Na čelo vrásky vryliPovinnosti všedných dníNa tvári masky skryliČírosť detských nádejí Hravosť, úsmev na peráchStráca sa v toku rokovLen starosti a večný strachČakajú nás, dospelákov V batôžku si uschovámeNa to najtajnejšie miestoNajcennejšie čo len mámeSpomienky na naše detstvo

Z rannej hmly vystúpila postava Biela, bosá, jak v predstavách Vysokých snoch plných závratí Že snáď raz sa ku mne navráti Jej tieň som sledoval po dvore Jak kedysi hviezdy na obzore Keď padali jak hriešni anjeli Čo veľa čakali a málo dostali Skrz rozbité okno som videl Zvyšky jej zlomených krídel S ktorými uletela do diaľky Za svojim princom z rozprávky Bo básnik […]

Na Kopci slobody postavil som vatru Odriekol tisícajedenkrát starú mantru A pierkom z Fénixa ju potom zapálil Spod odkvapu som sledoval jak horí Kým čierny dym tajil krvavé zory Sivý popol lietal v úplnom bezvetrí Na púšti som pozbieral nočné mory Nech živia oheň, nech krásne horí Pokým teplo neprivolá čierny dážď

Nebola nik, len nepodstatná postava Z druhého dejstva nekonečnej drámy, No naďalej zostáva utkvelá predstava, Že bola viac než náhodný neznámy. Vietor, ktorý odvial jej čierne vlasy Ma nocou straší zvukmi krokov, Čo prichádzajú z tmavej terasy V rovnakom čase už tisíc rokov. Chcel som pre ňu zomrieť a aj žiť, No skončilo dejstvo – spadla opona. Damoklov meč […]