Kým sa dočkám Godota

Zasadil som červenú nehu Do kvetináča márnych snov Zalial ju kvapkou z príbehu Ktorý je dnes len spomienkou Vykvitla mi ešte tej noci Do krásy a večnej túžby Aby ďalší deň za ňu vlci Slúžili zádušné bohoslužby Snáď po tisíci raz sa budím V kráľovstve čiernych dier Kde ráno, čo ráno blúdim Kým nezvädne rúž z pier

Nasadla si na slnečný voz A odišla po stopách Hélia Kým ja som sníval O tom, ako zostaneš Bolo zvláštne sa dnes zobudiťPrivalený ťarchou svedomia V polámanej posteli s pocitom Desného hladu a suchých pier Obliekol som si figový list A okúpal sa v mori nádeje Akoby sa minulej noci Vôbec nič zvláštne nestalo

Keď som Ťa včera stretol Bolo krásne popoludnie A niekde v diaľke zvonili Svadobné zvony V náhlom prílive pocitov Som začal blúzniť o láske Kým Tvoj horúci dych rosil Moje priehľadné myšlienky Naše cesty sa opäť rozišli Presne tak ako pred rokmi A mňa na ďalší deň zobudil Hlasný umieračik

Ako malý chlapecsom niekdy nechápalPrečo vždy keď sa mračí Sa ľudia schovávajú pod dáždniky No za ostatné rokyNapršalo toľko slanej vodyAž nakoniec tanec v daždiOmrzel i mňa

Svet zostal na chvíľu stáť ako srnčie v strede cesty keď ho v noci osvieti auto. Len ja som bezhlavo utekal nehľadiac na zrúcaniny snov čo ostali po veľkom tresku. A bolo to celé trošku smiešne lebo ani ty, ani ja sme netušili že sa na úsvite opäť stretneme

Nebo mi padalo na hlavupravidelným krúživým pohybom s hravou ľahkosťou ba priam ažhriešnou delikátnosťou Neviem kde bol ten večer Atlasa neviem ani prečo v tej búrkeNekráčal po vode žiaden spasiteľprekliatych apostatov V diaľke horel starý kostolpostavený z ľudských ideálov.Z okna bolo počuť ženský plača mne sa zdalo, že končí svet

Vždy ma fascinovali diaľky, no zároveň som sa ich vždy aj strašne bál. Neviem prečo. Vždy keď som si pozeral fotky vzdialených miest, hovoril som si, ako rád by som niečo také raz videl naživo. Zaprisahával som sa, že raz tam pôjdem a uvidím všetku tú krásu, no v kútiku duše som i tak vždy vedel, že sa tak nikdy nestane. Neviem, či som len domased, alebo zbabelec, […]

Pijem z prázdnych pohárova hasím smäd po naplnenínenaplniteľného Sny sa menia na mory a tiezasa na skutočnosť v okamihukeď sú najsladšie Robím čo musím a nesmiemvždy keď sa márne snažímzaprieť prirodzenosť

Spala si a ja som ti prstom písal na tvoj biely chrbát všetky tie slová, ktoré sa práve vtedy nepatrilo povedať Čakali sme na ráno visiac niekde medzi nebom a peklom v úpenlivých modlitbách za naše prázdne životy Keď konečne prišlo ráno a mne sa minul atrament obaja sme si zbožne priali, aby ešte dlho bola noc

Vonku pršalo. Sedel som v tmavej izbe a počúval Norah Jones Z neba padali anjeli lebo kyslý dážď im zmyl z krídel hviezdny prach Mali sa radšej ostať šmýkať na Mliečnej dráhe a nechodiť strážiť stratené existencie